Konečne!

Po dlhej pauze opäť s puškou v lese. Kamarát ma vyložil pod lúkou a odfrčal na iné miesto. Pomaly z nohy na nohu stúpam lúkou na hrebienok, za ktorým stojí posed. Krajom lúky voňajú nádherne rozkvitnuté trnky a všade naokolo spieva vtáctvo nebeské o prietrh. Dokonalá jarná atmosféra. Vyleziem na posed, vybalím všetko potrebné a sledujem okolie. Dohoda znela vyčkať aspoň do desiatej. Je tesne po splne a mesiac vychádza ešte v rozumnom čase. Na pašu postupne povyťahuje vysoká, srnčie, nejaká líška, len diviaky nič. Okolo pol desiatej počujem pomerne krátko po sebe dve rany. O chvíľu volá kamarát. O dvadsať minút prídem po teba a nazrieme na pole so zasiatou kukuricou. Už ma poriadne omína zadok tak som aj rád, že vidím svetlá prichádzajúceho auta. Mesiac svieti ako lopata keď vystupujeme na kraji poľa. Kamarát nočákom mrkne po roli a oznámi, že na opačnom konci ryjú tri lanštiaky. Je to poriadna diaľka preto sa vyberieme rovno k nim. Pole je mäkké, dokonale tlmí naše kroky, preto s dobrým vetrom prídeme na dobrú ranu pomerne ľahko. Vyberiem v puškohľade jedného adepta a strelíme mu na stred komory. Nevidím samozrejme nič, len záblesk. Kamarát však hlási že po pár metroch padol na kraji lesa. "Tamto zastal ďalší! Rýchlo strieľaj!" Len čo sa zorientujem nájdem v kríži stojaceho kusa a odpalim mu na lopatku. Padne na mieste a chvíľu odkazuje. "Paráda! Gratulujem! Máš tiež dva!" Cestou k autu preberáme zážitok a hodnotíme večer. Štyri diviaky? Celkom ujde! :-) LaLZ!