Neverím!

Po rannom love sme prifrčali na chatu a ešte v aute doladili denný rozkaz. Najprv sme zavesili jelienča v kôlni a odomkli chatku. Privítala nás nevľúdne studeným dychom. Na teplomeri vedľa prične ukázalo mínus deväť. O tri stupne menej ako vonku. "Kamarát môj kým začnem kuchtiť a budem schopný bez ujmy vytiahnuť ruky z rukavíc bude večer!" Nemajú strach Michalku! O hodinku tu bude trenírková teplota. Idem kúriť! Ty vybaľ veci a rýchlo nalej jeden antikoronový na dezinfekciu ústnej dutiny a poďakovanie Dianke na lovu zdar!" Obaja sa pustíme do práce a veru za pol hodinku murovaná piecka dvihne teplotu na príjemných 15 stupňov. O chvíľu rozváňa cibuľka a rýchly jagerek. Spokojne sa napukáme, koštujeme vínko a preberáme všetko od posledného stretnutia pred rokom. Vonku sa zamračí a začne husto snežiť a riadne fúkať. "Na poobedňajší lov to veľmi nevyzerá. Za oknom sa "začínajú čerti ženiť!" Hádam to necháme na večer na posed a pôjdeme počíhať na spln na diviaky." To môžme, ale s diviakmi veľmi nepočítaj! To som ťa len tak štengroval. Prasúchy som stretol dva krát za celý minulý rok. Čo by robili v týchto snehoch tak vysoko v horách keď tu neboli ani v lete? To skôr stretneme ufónov! Ale líšku by sme mohli vyčkať." Dobre. Počkáme chvíľu na líšku. Na chate treba aj tak stále prikladať aby sme do rána nepomrzli. Ja už mám aj tak odlovené." Okolo štvrtej pochystáme veci, poriadne naložíme do pece a nivou sa spustíme na dolinu. Začína sa pomaly šetriť. V doline je celkom príjemne. Nefúka vetrisko ako pod hrebeňom, krajina je pokrytá hrubou bielou perinou a pri predsvitajúcom mesiaci všetko naokolo pokrývajú padajúce hrubé snehové vločky veľké ako vrabce. Prejdeme cez mostík a odbočíme do vedľajšej dolinky. "STOJ! Vpravo na lúčke za potokom sú diviaky!" Čo? Preskočilo ti? Diviaky?!" Áno. Jeden veľký a štyri menšie. Zjavne svinka s diviačatami..." ani nestihnem dopovedať siahnem na zadný zic po flinu a už sa súkam z auta nabíjajúc von. Rýchlo beriem posledné diviača do kríža a skôr ako vylezie pod husté konáre smrekov vystrelím. Počujem zásah ale nič nevidím. Kontrolujem lúčku ďalekohľadom, je však prázdna. "Neverím! Neverím! Diviaky! Neverím! A trafil si? Lebo ak nie už sa s tebou nekamarátim!" Mal som ho pekne v kríži keď som strelil! Aj som počul zásah ale na lúke nie je! Ideme na nástrel. Zober baterku!" Prebijem pušku, zistím a hodím ju na plece. Až teraz si plne uvedomujem, že som ako prvú schmatol kamarátovu mauzerku. Všetko nepotrebné zložím do auta a vyrazíme pod les. "Veď ma ty Miško. Ja som nevidel ani prd! Ani netuším či si naozaj strieľal na diviaky. Nevymyslel si si to?! Ja tomu stále neverím!" Jasné že to boli diviaky. A už ma neznervozňuj a hľadaj! "O chvíľu sme na stope. Pod horou na nástrele nevidno nič. Ani farbu. Po stopách vlaeziem smrečiny a po dvadsiatich metroch nájdem pekné diviača. Zasnežený ako snehuliak ho vytiahnem na lúčku, spokojne oddychujem a vytriasam sneh spoza goliera. "Miško srdečne ti gratulujem! To je neuveriteľné! A to si strieľal mojou? Ešteže tak! Takou trafí aj taký sviatočný strelec ako ty..." Nechám kamoša nech si uľaví a spokojne počúvam jeho štandardné doťahovačky. Už to beriem ako povinný horársky folklór. Vyvrhnem prasa a dotiahnem ho k autu. "Už si skončil s komentármi? Môžeme ísť konečne priložiť do piecky?" Pome, pome! Dnes ťa čaká ešte kopec povinností! Diviak sa u nás nestrieľa len tak..." LaLZ!