popis: Príď okolo obeda! Tak znie posledný pokyn. Dáme si obed, doma kávu a vyrazíme do priestoru. O.K. ako povieš! Do bodky splnené! O pol druhej nastupujem na serpentínový chodník plynule stúpajúci do strmého skalnatého svahu. V hlave mám ...Príď okolo obeda! Tak znie posledný pokyn. Dáme si obed, doma kávu a vyrazíme do priestoru. O.K. ako povieš! Do bodky splnené! O pol druhej nastupujem na serpentínový chodník plynule stúpajúci do strmého skalnatého svahu. V hlave mám množstvo informácií o tom, kam až vyliezť, ako to tam vyzerá a ako a kde zastať aby som mal dobrý výhľad! Kamarát zo psíkom presadí za hrebeň a natlačí protiľahlú dolinku. Už dobrú hodinu stúpam strmou úbočou, sledujem stopy zveri a čarokrásnu divočinu navôkol. Naposledy som tu bol ešte za svojich študentských čias možno pred dobrými dvadsiatimi rokmi. Okolie sa výrazne zmenilo. Pribudlo holín a plôch s odumretými, suchými stromami. Pomaly sa dostávam na hornú hranicu lesa. Okolité stromy strácajú výšku a svah je čím ďalej tým strmší. Nakoniec nájdem starú sedačku na rozložitej jedli. Nad ňou sa nachádza sedielko v bočnom hrebienku, kde mám zaštandovať. Upúta ma pohyb v suchom smrekovom poraste podrastenom malinčiakom a smlzom. Postupne sa predo mnou vynárajú kusy vysokej...pár jelienkov aj holej. Rozkaz však znel jasne! Lovíme len diviaky! Preto opatrne obzerám zver ďalekohľadom a vychutnávam možnosť takto sa priblížiť. V týchto podmienkach je to niečo výnimočné! Zver však ako obyčajne rýchlo vytuší, že ju niekto obzerá a pomaly zatiahne za hrebeň. Preto vyleziem na hrebienok a nájdem si miesto odkiaľ vidno na jednu i druhú úboč. Dvíha sa vietor. V nárazoch občas počuť lámanie konárov i suchých kmeňov a pád celých stromov. Je to niečo hrozivé a nebezpečné. Pri každom lámavom zvuku mi prebehne mráz po chrbte a znepokojene sa obzriem. Po pol hodine zbadám pod sebou vpravo pohyb...vlk! Pomaly stúpa úbočou, ktorú natláča kamarát. V jeho stope stúpa ďalší a o chvíľu ešte jeden. Pomaly sa dostanú na moju úroveň a ani nie päťdesiat krokov predo mnou prejdú na záveternú stranu hrebeňa. Pomaly ich odprevadím pohľadom a ako obyčajne banujem, že som si nevzal foťák. Zážitok mi však už nevezme nik. Ešte si stále premietam prežité, keď vo vlčích stopách stúpajú prťou diviaky! To snáď nie je možné! Svinka a za ňou rúdlik diviačat a tri lanštiaky namáhavo zdolávajú strmý hrebeň. Rýchlo ich neveriacky vediem v kríži a vyberám čo uloviť! Nakoniec na hrebeni vyberiem posledného lanštiaka a strelím mu na rebrá. Diviačik sa prevalí a ostane bez pohybu ležať. Neskutočné!!! V silnom vetrisku, takmer 1400 m nad morom 15 min. po vlkoch na jednej prti strelím diviaka! Všetko si to dookola premietam az kým možno po hodinke nezazriem oranžovú čapicu stúpajúcu rovnakým chodníkom ako predchádzajúca zver. Nechám kamaráta vystúpať až k padnutému diviakovi a keď sa udivene obzerá navôkol na neho zapískam. Zídem k nemu, prijímam úprimnú gratuláciu. Už je poriadne šero keď preberieme všetko čo sa udialo a ošetrím diviačika...a to nás ešte čaká aspoň hodinový zostup do doliny! TOTO je ozajstné, rokmi overené priateľstvo! LaLZ! zobraziť celý popis