popis: Vďaka dobrému priateľovi som sa dostal do oblasti, v ktorej som ešte nepoľoval. Dolný Zemplín. Veľmi často som tadiaľ prechádzal pri mojich výpravách do východných Karpát no nikdy ma nenapadlo, že tu prežijem krásne okamihy končia...Vďaka dobrému priateľovi som sa dostal do oblasti, v ktorej som ešte nepoľoval. Dolný Zemplín. Veľmi často som tadiaľ prechádzal pri mojich výpravách do východných Karpát no nikdy ma nenapadlo, že tu prežijem krásne okamihy končiacej srnčej ruje. Po dvoch dňoch vítania sme sa presunuli zo severných svahov Vihorlatu na šíre roviny Zemplína. S osobným šoférom je cestovanie samozrejme jedna radosť. Ďalší dobrý priateľ nás už netrpezlivo očakával. Chlapi ideme na strniská. Ruja ešte beží, lovíme dvojku, trojku, snáď sa niečo privábiť podarí. Je skoro ideálne počasie. Slnečno, horúco ale... poriadny vetrisko. Na mierne zvlnenej nížine mu niet úniku. Nuž po takmer dvoch hodinách sme oboznali zo päť mladších srncov. Vo vetre vábenie nie je úspešné preto sa radšej pred večerom presunieme na posedy vyčkať nejaké prasúchy. Vábiť skúsime zajtra ráno. Tak som sa dostal na okraj rozľahlej dávnejšie pokosenej lúky, na ktorej stále ležali roztrúsené baly sena. Kamarát má upozornil na srnca, nepravidelného šestoráka s dobrým perlovaním, ktorý sa tu z času na čas objaví. Ak sa ukáže, neváhať a strieľať. Spokojne som sa usalašil a sledoval vlny trávy pripomínajúce v nárazoch vetra rozbúrené more. Dokonca som sa pokúsil otvoriť predné okienko posedu ale veľmi rýchlo som ho opäť zacapol, pretože som mal pocit akoby som šiel stovkou na motorke bez prilby. 8 hodín, pomaly sa začína šetriť keď zbadám v diaľke na dolnom konci lúky pohyb. Dve srnčatá sa samé motkajú okolo trnkového kríka. O chvíľku vybehne na lúku srna a za ňou s nízkym nosom srnec. Je to dosť ďaleko tak len s námahu zisťujem čo je zač. Čím viac ho sledujem, tým som si istejší, že ho podľa popisu poznám. Načim konať rýchlo. Vymením v komore RN-ko za SST-čko. A teraz ako je to ďaleko? 200? 250? Diaľkomer samozrejme ostal doma. V puškohľade na desiatke sa mi zdá srnec dosť malý. Kua to bude ďalej ako obyčajne! Času na špekulácie už naozaj nemám. Šero narastá preto sledujem srnca ako sa pomaly natočí bokom. Bodka pre istotu na chrbticu na stred tela...bác! Vyšľahne plameň, vidím prd, počul som však náraz gule nezvyčajne dlho po rane. Srnca niet. Opodiaľ však stojí srna a obzerá sa za seba. Zvoní telefón. Ta co? Co ši štrelil? Parobci pridzce tu. Štriľal mi na sarňaka a neznam dze je. Idzem na nastrel. Odpovedám pokusom o čistú zemplínčinu. Pozatváram posed a krokujem vzdialenosť k dvom kríkom. Poriadne naťahujem krok... 126,127...206,207,208... 291,292,293,294 stále nič!... trochu korigujem smer 345,346 konečne naradostený vidím srnca 363,364,365! Stojím nad ním! Neuveriteľné! Rana je na rebrách za lopatkou na nízkej komore. Rozochvenými rukami hladím perlované parôžky asi štvorročného srnca s kratučkými výsadami a silnými vencovými ružicami. Je to on. O chvíľku prichádza pajero, kamaráti mi veselo gratulujú a krútia hlavami tak ako ešte stále ja. Nuž bez diaľkomera to na týchto rovinách nieje žiadna sranda. A teraz šup domov ošetriť zverinu, prebrať zážitok, za eno dva-tri na lovu zdar a hajde do plechu. Ráno je tu čo nevidieť. LaLZ! zobraziť celý popis