ten mi dal zabrať...

Príbeh jedného srnca. Ani neviem čím začať, prvé stretnutie so srncom bolo ešte, keď jeho parožie pokrývalo lyko no už vtedy som vedel, že to bude zaujímavá trofej. Ako sa blížila doba lovu srnca, tak som sa zameral na danú lokalitu, kde sa srnec zdržiaval. Dosť mi pomohla foto pasca, musím sa priznať. Srnec vychádzal no dosť nepravidelne, ale bol som v tom, že príde doba lovu a srnca ulovím na prvej, druhej alebo tretej vychádzke. Prišla doba lovu a Ja som prišiel na to, že až také ľahké to nebude. Raz ma zradil vietor, raz som srnca netrafil, potom sa nedalo strieľať kvôli vysokej ďateline, nejeden krát my ho zahnali turisti či motorkári. Dnes podvečer prišla letná búrka a Ja som si povedal, že už by to mohlo konečne padnúť. Prestalo pršať a Ja som rýchlo utekal na posed za mojim srncom. Po príchode na posed som sa rozhliadol, ale na lúke nebolo ani kusa. Tak som čakal v nádeji, že srnec sa ukáže. Pozerám na hodiny, už je jeho čas! Ako blesk z jasného neba vyšla srna a za ňou môj srnec. Nechám ich nech sa pekne pasú a potom beriem do rúk moju pušku. Kríž puškohladu zastavil za lopatkou srnca a ticho nedeľného večera preruší výstrel. Srnec padá v ohni a Ja sa neskutočne teším. Vybíjam pušku, počkám 10 minút a idem k nemu. Po príchode dávam dolu klobúk a obdivujem trofej môjho srnca. Bolo to presne 26 vychádzok za mojim srncom. Ďakujem svätá Diana a svätý Hubert.