Čaro strniska

popis: Ako začať? Hádam asi tým, že v utorok som sa dozvedel, že v Lopušnej pod Babou družstevníci už stihli pomlátiť. Vybrali sme sa traja. Martin s Lukášom ostali pod Skalkou a ja som sadol pod Babu. Z Baby by diviačky na čerstvé strnisko...Ako začať? Hádam asi tým, že v utorok som sa dozvedel, že v Lopušnej pod Babou družstevníci už stihli pomlátiť. Vybrali sme sa traja. Martin s Lukášom ostali pod Skalkou a ja som sadol pod Babu. Z Baby by diviačky na čerstvé strnisko mohli prísť. Diviaky sa však neukázali, zato komárov a ovadov nerátane. Na mrkaní vybehla na strnisko vysoká. Šesť jeleníc a šesť jelienčat. Prebehli mi popred lauf a ako keby nevedeli kam z konopí. Behali z jednej strany strniska na druhú. Po chvíľke som im prestal venovať pozornosť. Zošerilo sa na hranu viditeľnosti, keď som sa za nimi obzrel ešte raz. A čo nevidím. Okolo vysokej sa klusom kotúľa guľa. „To vysoká nie je, je sám to bude kanec. Pánabeka ale taký dvesto kilový“, hundrem si sám pre seba. Na streľbu ani nemyslím. Je dosť tma, je ďaleko a klusom bude za chvíľu v kriakoch za vodou.. „No nič, na teba sa ešte prídem pozrieť.“ Na druhý deň mám večer povinnosti.. Von som sa dostal až v piatok. O pol ôsmej už kráčam strniskom. Obzerám melioračné skruže a špekulujem ku ktorej si sadnúť. Je to lotéria. Prvé ma našli komáre a na mrkaní sa chodníkom krížom cez strnisko motajú „pinvičkare“ z Lučivnej. Vybrali sa do Svitu niečím lahodných spláchnuť prach z hrdla. To už nahlas škrípem zubami. Ale svete div sa, kanec prišiel. Ako duch, ani po strnisku som ho nepočul, skoro po tme. Zbadal som ho až pri kriakoch. „Keby si si Milan vybral tú druhú skruž, dalo by sa strieľať...“ V sobotu sa celý deň kamarátim s čakanom a s fúrikom. Vo Svite je Horal, tak rozmýšľam, či sa tam vôbec oplatí ísť. Ale čo ak? Po príchode na strnisko ma čakajú guľaté balíky slamy. „Paráda, dnes si môžem sadnúť kde sa mi páči :-)“ Vietor je však taký nijaký. Najskôr dobrý. Potom fúka na zátylok. Zmenil som stanovisko, ale všade je to také isté. Na figu. Okrem líšky, jednej srny a „pinvičkarov“ vracajúcich sa zo Svitu nemám nič. V nedeľu som doma sám. Chlapci so ženičkou išli na prázdniny ku babke do Vítkoviec, tak celý deň vyfukujem a spriadam plány na večer. Na strnisku ma družstevníci nemilo prekvapili svojou rýchlosťou. Po balíkoch sena ani stopy. „No nič, pôjdem ku tej vrchnejšej skruži.“ Na trojnožku zasadám pred pol deviatou. Za desať deväť brzdí na Lopušnej auto. V kukri rátam zo šesť diviačíc, ale jak skrine, lanštiaky, diviačatá. Kanec nikde. „Hm ty pôjdeš za nimi.“ Partiu som pustil popred lauf na nejakých 20 metrov a čakám. Prešlo asi 5 – 10 minút. Pozerám pod Babu, a guľa tam! Je 21:00 a ešte celkom vidno. Dnes sa mi zdá v kukri nejaký pomenší. Do 200 kg ďaleko. Zožierajú ma pochybnosti. „Keby si bol z tých mladších, šiel by si skôr s partiou.“ Mám trocha čas, diviak zbiera vypadané klásky a ja špekulujem. Naraz mi padli oči dozadu na štetku. To nie je štetka, to je kravský chvost :-) jak sa bude dať strelím. Zrazu zisťujem, že strieľať sa už aj dá. Diviak stojí trocha šikmo. Bodka na lopatku, žiadne siedme rebro. BÁÁÁC! Vzápätí plesk – brenek oznamuje že cieľ sa našiel. Diviak vyštartoval a rovno na mňa. Chvatom prebíjam, diviak to zaregistroval a obieha ma. Vediem ho v kríži, vidím však, že zadok mu padá. „Dobre je, ten už nepôjde“, hovorím si sám pre seba si v návale adrenalínu. Diviak padá, za chvíľu sa však znovu snaží dvihnúť na predné. „No nič, dohľadávať ťa v kriakoch nie je práve najpríjemnejšia predstava.“ Letí druhý brenek, ktorý ukončil púť tohto rytiera. Lovu zdar! A kamarátom v zelenom vďaka za pomoc a úprimné gratulácie :-)