5 rokov čakania

... rozmýšľam ako začať,jediné,čo ma napadá je radosť z úlovku,niekto si povie, obyčajný lanštiak,áno, ale pre mňa tak neobyčajný, pretože som čakal na neho vyše 5 rokov! U nás je tých diviakov málo aj to len sezónne a nikdy som nemal šťastie na nich..až doteraz, Diana mi ju poslala priamo do rany..celé to začalo v skratke asi takto..počas dňa sa jeden môj "brat" išiel prejsť do nie veľkého lesíku u nás..čakal nejaké stopy, pretože všade okolo je pokosené, len polia priamo okolo lesa ešte nie,navyše je tam zasiata kukurica, kde má úkryt aj vysoká. Videl stopy, tak vedel, že už niečo väčšie ako srnčie zavítalo k nám do Hrabiny. To už nebolo treba viac mne ani môjmu druhému "bratovi" a večer sme si išli sadnúť..ja na lavičku, z ktorej som mimochodom strelil pred piatimi rokmi prvého srnca v tomto revíry, a Tomi na jeho tak obľúbenú stoličku pri kríž aby to istil z druhej strany..Nesedeli sme dlho a už prvé kusy srnčej som videl na neďalekej rúbani. Ešte bolo svetlo, krátko pred 9tou večer..ako pozorujem pasúcu sa srnu,ktorá ale zbystrila pozornosť a začala nezvyčajne pozerať smerom cez lesnu cestu do lesa. Spozornel som aj ja, ale ešte som nič nevidel ani nepočul..asi po minúte som začul pukot, hovorím si "ide vysoká " ale po chvíľke som zazrel nie v hustom lesnom poraste samotný kus diviaka ako si kráča pokojne dole smerom k tej lesnej ceste...pozorujem ho a ujistujem sa, že je naozaj sám,pretože vidím že sa jedná o lanstiačku, dávam veľký pozor či neuvidím struky, ale ako sa blížila k ceste z tieňa stromov, vidím že je najvyšší čas vziať "flintu " pretože to bola prázdna,bez prasiat lanštiačka asi 60kg veľká..ale to už sledujem cez optiku s červenou bodkou. Prišla až k ceste, zastala, otocila sa smerom ku mne a v tom mometne zaznel výstrel ktorý rovnou "trefou do čierneho" zrazí kus k zemi..pozorne sledujem či sa rana podarila a čakám aby som si bol istý že je všetko tak ako má byť. V tom mi ale už zvoní telefón, kto iný ako Tomi, s otázkou "Leží?" S radosťou odpovedám: "Áno, leží! Hneď sa zbalil a utekal za mnou,natešený,snáď ešte viac ako ja, lebo vie, že som sa už dosť načakal na svojho prvého diviaka v "domácom" revíry...prichádzam k úlovku,základam plombu, pár foto a zvieraťu dávame všetky pocty ako sa patrí..krásny zážitok, s ktorým som sa musel podeliť s každým .. Ďakujem Sv.Hubertovi, Diane a v neposlednom rade aj mojim "bratom" za tento naozaj krásny, neopísateľný zážitok...Lovu zdar!