Odvážni umierajú prví

Sused, pracujúci v starom lome ako dozor, ma ráno do práce pristavil, že sa mu tam motá nejaká divná líška. Vôbec nie je plachá. Hneď na druhý deň ráno sme sa s Mirom vybrali na kontrolu. Líšku sme zazreli tri krát, ale nebolo to ani raz na dobrú ranu. Vysledovali sme však jej pohyb do húštia v dolinke vedľa lomu. „Možno tam má noru s mladými“, mudruje Miro. Keďže sa pravidelne motá na jednom mieste bola to celkom logická úvaha. Ešte sme pár krát vykonali rannú i večernú kontrolu, ale líšku sme už nevideli. Keďže sa Miro pobral s rodinou na týždňovú rybačku, kontroly zostali na mne. Siedmeho júla som už pred pol ôsmou prichádzal na vyhliadnuté stanovište. Z vyvýšeného miesta som mal dobrý výhľad na dolinku pod lomom, ktorá končila húštinu, kde sa nám stratila líška. Neďaleko bol salaš s ovcami. Po dojení sa po okolí popásalo asi 200 oviec. Veril som však, že zver je už na to zvyknutá. A nemýlil som sa. Nestihol som si ani utlačiť trávu pod nohami a z húštia vyskackalo na lúku v dolinke líšča. Ťažko povedať či ho z úkrytu vyhnal hlad, alebo nezdravá odvaha. V každom prípade broky na 35 m nedali líščaťu šancu. Hneď po výstrele vyhopkalo do vysokej trávy druhé líšča. Skontrolovalo súrodenca, zistilo že je asi nejaký problém a bleskovo sa vrátilo do krytu. Nestačil som ani prebiť, nie to ešte zamieriť a vystreliť. Počkal som ešte pol hodinku, ale líšča sa už neukázalo. Ulovený lišiačik bol dobre živený, vážil 3,8 kg. Keďže bol Miro na rybách, žienka v perinách a sused na týždňovke, ani si nebolo s kým dať za kalíšok či dva. A samému mi to až tak nechutí. Možno sa nabudúce premôžem.