Smoliar srnček

Zo začiatku to vypadalo, že smolu budem mať ja. Ešte večer som sa rozhodol, že v sobotu ráno pôjdem na posed,na ktorom som už dávno nebol. Je síce starší a pomerne malý, ale vedľa neho je vraj zasiata lucerka a niečo by sa tam mohlo pásť. Ale cesta k nemu bola riadne rozbitá, tak som sa trochu zdržal. Na vedľajšej lúke asi 200 metrov ďaleko sa pásla iba jedna srna. Opatrne vyjdem na posedík, zložím si veci a pozerám na okolie. Skoro ma šiblo. Rovno pred posedom je riadne vyrastená lieska aj smrek, výhľad minimálny. A lucerka pred ním je samozrejme skosená aj odvezená a všetko pekne vyhrabané. Skúšam dať pušku najprv do jedného okienka, potom do druhého. Dvakrát som ťukol, tak si to ešte raz nacvičím. Naraz cez voľné miesta zbadám srnu ako náhlivým krokom, skoro klusom mieri k okraju hory. Bola to asi tá, ktorú som predtým videl a po rozvidnení sa už chcela schovať. Ešte ju v duchu pochválim, že je opatrná a nechce byť dlho na voľnej ploche. Na okraji hory zastala, pozerá naspäť a zalíha. Až teraz zbadám ďalší kus srnčieho, ako sa náhli za ňou. Je to asi 200 metrov, postavou sú skoro rovnaké, ale parožky nevidím. Len tak zo zvedavosti ako budú reagovať, vyberiem vábničku a dvakrát zapískam srnča. Vtom ležiaca srna vstane a klusom ide za zvukom. Za ňou aj druhý kus. Keď boli asi na sto metrov, už viem, že je to mladý výradový srnček. To ich už však pozerám cez puškohľad. Prišli až na 50 metrov, keď sa srne niečo nezdalo a odbieha naspäť. Srnček sa však na chvíľu zastavil a ja som vystrelil. Bol trochu na šikmo, ale neurobil ani krok, zostal v ohni. Ticho sedím na posede, pozerám naň a rozmýšľam, ako to všetko rýchlo prebehlo. Trocha mi je aj smutno, akú mal smolu. Ale potom si spomeniem, že tento týždeň som dva srnce, s ktorými som si nebol celkom istý, že sú výradové pustil. Už so spokojnejšou dušou schádzam z posedu a ďakujem za krásny zážitok.