popis: Keď pršalo mrholilo diviaka sa podarilo. Blížil sa júnový spln. Vychádzal na piatok. Kamarát Miro išiel zahájiť rybársku sezónu na Liptovskú Maru a tak som bol sám. V stredu som sa rozhodol počkať diviačikov na posede Na nivách. Ke...Keď pršalo mrholilo diviaka sa podarilo. Blížil sa júnový spln. Vychádzal na piatok. Kamarát Miro išiel zahájiť rybársku sezónu na Liptovskú Maru a tak som bol sám. V stredu som sa rozhodol počkať diviačikov na posede Na nivách. Keď nič výživnejšie v okolí nie je tak diviak nepohrdne ani ďatelinou. Zapísal som sa do knihy a pobral sa domov. Cestou mi volá známy, že diviačiky vychádzajú ešte za vidna pri posede na Vrch kraji. Že im tam každý deň podhadzuje za pár hrstí kukurice. Keďže som už bol zapísaný nemenil som plány. Veď budem sedieť neďaleko a diviaky, keď vyzbierajú kukuricu zbehnú priamo mne pred posed. A tak som už pred súmrakom zaujal miesto Na nivách. Pár kusov vysokej, dva kusy srnčej a aj zajace sa nejaké ukázali. Diviaka som sa však nedočkal. Ak chodili na kukuricu, asi im dlhšie trvalo zísť k ďateline. O jedenástej som už bol poriadne vychladený tak som sa pobral domov. Veď zajtra opáčim diviačiky na Vrch kraji. Pred obedom mi volá Miro, že chytil pár kaprov, aby som si ich prišiel zobrať. Nuž som mu spomenul že idem na isto diviaka uloviť. Ku kaprom sa mi nakoniec pribalil aj on. Nenechá si predsa ujsť poľovačku na diviaka. A že ak neulovíme nič, zaveziem ho späť. Pred siedmou sme už sedeli na posede. Sojky sa asi rozhodli že diviakom vyzbierajú všetku kukuricu, toľko ich nalietavalo. Prišla sa nám ukázať aj jedna jelenička, ale tá záujem o kukuricu nejavila. Obloha sa zatiahla a začalo aj pofukovať. Dážď nedal na seba dlho čakať. Aj keď sme boli pod strechou, veru som musel flintu schovať za chrbát a chrániť ju vlastným telom pred drobnou dažďovou spŕškou. Jelenici dážď nevadil. Znepokojilo ju však niečo iné. Zdvihla hlavu, chvíľu hľadela do kríkov a odbehla na opačnú stranu. „Asi už idú“, berie Miro ďalekohľad do rúk a skúma krovie. Vietor prestal fúkať a za drobného mrholenia sa na kukuricu vyvalilo 9 prasiatok. Dve boli takmer úplne biele. Prasiatka nasledovali tri svinky a nakoniec sa ukázali aj tri lanštiaky. Dve lanštiačky a jeden kanček. Bolo rozhodnuté. „Skúsim toho kančeka“, dávam inštrukcie Mirovi aby vedel čo má sledovať. Kanček mi to ale nechcel uľahčiť. Motal sa pomedzi prasiatka, lanštiačky a svinky. „Už tam nie je skoro žiadna kukurica, vyžerú to a pôjdu preč“, šepká mi Miro v obave o svoj podiel diviny. Akoby som to nevedel. Kanček však predsa len urobil chybu a postavil sa bokom ostatných kusov a natočený hlavou k posedu. Bodka puškohľadu sa prilepila na miesto medzi okom a uchom. Po výstrele kanček zostal v ohni a zvyšok čriedy sa stratil v kroví. Asi ešte pár zŕn kukurice na mieste zostalo, lebo dve prasiatka nedbali na nebezpečie a prišli urobiť dozber. Sfučanie z kríkov ich však zavrátilo. Pár rýchlych súst a aj malí hladoši utekali do kríkov. Opäť začalo pršať. Prehánka netrvala dlho a tak sme mohli diviačika vytiahnuť na otvorené priestranstvo a ešte za vidna urobiť pár dokumentačných fotografií. Lanštiak bol veľmi malého vzrastu. Tie dve lanštiačky boli ešte menšie. Pravdepodobne išlo o neskorší vrh. Strieľal som strelou Norma Vulkán 11,7g z 30-06 na 50 m. Strela vnikla do hlavy diviačika presne tam, kde som posadil bodku, medzi ľavým okom a uchom. Výstrel bol pod pravým uchom – ako Miro zvykne povedať „čistô maso“. zobraziť celý popis