Prvý srnec

Celý príbeh sa začal ešte 15.05.2020, kedy sme sa s otcom vracali zo schôdze. Cestou domov sme ešte autom obišli pár polí, či nebude vonku srnčia. A na kraji jedného poľa vidíme 2 kusy. Zastavujem auto, ďalekohľad k očiam a rozoznávam srnu a srnčeka- gombíka. V mysli mi napadne, že 16.05.2020 tam určite nebude, no vyskúšam šťastie. Aj kvôli pracono-rodičovským povinnostiam som sa do revíru dostal až 19.05.2020. O 7 večer som u otca, nakladám ho a vyrážame do revíru. Otca nechávam na inom posede, ja sa presúvam na miesto, z auta vyťahujem stoličku, trojnožku, batoh a idem si nájsť dobré miesto na sedenie na kraji zarasteného kanála. Pohodlne sa usadím, rozložím trojnožku a čakám čo sa bude diať. Prvú pol hodinu sa nechám len vyciciavať komármi, ktorých dajak po daždi pribudlo. No približne po pol hodine sa v strede poľa dvíha kus. Ďalekohľad k očiam a vidím, že je to gombík. Pomaly sa cez vysokú ďatelinu blíži ku mne a s ním ďalší dvaja. No aj keď sa dostali na dostrel, nedalo sa strieľať, nakoľko z dateliny im trčala len hlava a krk a taký dobrý strelec nie som. Toto celé trvalo asi 15 minút, kedy ma šponovali a následne zašli do kanála. V duchu som si zanadával a plánoval kam si sadnem na ďalšej postriežke. No sv. Hubert sa nado mnou zľutoval a 2 srnci vyšli o nejakých 10 minút opätovne na lúku a začali sa pekne na široko približovať ku mne. Keď sa dostali na nižšej ďateliny čakal som, kým zastavia a ostanú sa popásať, aby som mohol v kľude strieľať. Predsa len poľovnícka horúčka pri love prvého srnca pracovala naplno a kríž nie a nie ostať na komore. No srnci akoby tušili moje plány a nechceli ostať stáť. Nakoľko sa blížili k diaľnici a tam by som už nemohol strieľať, rozhodol som sa, že len čo jeden zo srncov ostane na sekundu stáť tak strieľam. Zrazu prvý srnček zastavil, kríž na komoru, padá rana a srnec stojí a pozerá čo sa deje. Neviem, kto z nás bol prekvapenejší, či ja alebo on. V hlave sa mi honili samé vyberané slová, no rýchlo prebíjam, poriadne zapieram guľovnicu do pleca, naťahujem napínačik, kríž na komoru, zadržím dych a bác- srnec padá v ohni. Druhý srnec sa pozerá, kam mu zmizol kamarát a nechystá sa odísť. No nakoľko mi jeden úlovok postačuje, dvíham sa z miesta, čím ho odplaším, a idem na nástrel. Na nástrele nachádzam zhasnutého svojho prvého srnca v živote. Volám otcovi, hospodárovi, manželke , zakladám plombu a hor sa na červenú robotu. Nakoľko som na postriežke autom, tak na Lovu zdar si pripíjam o pol noci doma s manželkou s Jagermajstrom z mrazničky:) Ešteže aj moja manželka ctí tradície a chce si pripiť na Lovu zdar :)