popis: Vyhodnotenie trofejí na chovateľskej prehliadke boli v tomto roku v komornej atmosfére. O výsledku bodovania som sa dozvedel od hospodára, ktorý mi zároveň odovzdal zlatú medailu za jazveca, uloveného v minuloročnej sezóne. Príbeh o jeho...Vyhodnotenie trofejí na chovateľskej prehliadke boli v tomto roku v komornej atmosfére. O výsledku bodovania som sa dozvedel od hospodára, ktorý mi zároveň odovzdal zlatú medailu za jazveca, uloveného v minuloročnej sezóne. Príbeh o jeho ulovení je pod fotografiou ID 354947. Ten strieborný je z roku 2002. To som už poľoval siedmy rok. Ulovil som diviaka, niekoľko srncov, niekoľko jeleňov, tiež viacero kusov vysokej holej a mnoho líšok. Jedna z dostupných trofejí mi však stále chýbala. Bol to práve jazvec. S jazvecom som sa stretol mnoho krát, ale vždy v období jeho ochrany. Keď nadišlo obdobie poľovačky na jazvece, tieto ako keby sa predo mnou skrývali. Na začiatku novembrového splnu prišiel za mnou Miro a začal pokúšať, „Pali a nepôjdeme pozrieť nejakého diviaka?“ Zamyslel som sa na chvíľu a vravím, „Dopoludnia výdatne spŕchlo, popoludní sa však začalo vyčasovať a ukazuje sa že bude jasná noc tak pôjdeme“. Napadlo ma, že pôjdeme opáčiť Šafárku a Žiakovo. Teploty cez deň dosahovali aj 15° C a v noci nemrzlo. Počasie, ktoré dávalo nádej, že ešte ani jazvece nezaľahli k zimnému odpočinku. Vyrazili sme o 1900 hod. Autom sme prišli k Lútemu mostu pod Bukovinku. Mesiac už mal časť svojej púte za sebou a nádherne osvetľoval vypasené lúky pod Bukovinou. Od riečky, pretekajúcej dolinou, začala pomaly stúpať hmla. My sme však mali namierené o hodný kus vyššie. Na lúkach sme nevideli ani nohu. Zostávalo preto viac času na pokochanie sa nočnou prírodou. Biele kmene briez, rastúce okolo starej neudržiavanej poľnej cesty, žiarili do diaľky a vytvárali čarokrásnu kulisu. Pomaly sme stúpali do kopca a hmla sa vytrvalo plazila za nami. Ani nad Šafárkou sme nič nevideli. Prechádzali sme prostriedkom lúky ponad Skálie a Žiakovo. Na lúke nad vodojemom sme zbadali pohyb. „Nie je to diviak?“, pýta sa ma Miro. „Na diviaka to má krátke nohy a je to nejaké nízke“ ja mu na to. „Máme zlý vietor, nemôžeme to ísť pozrieť. Keď sa budeme vracať späť tak si toho zvera obzrieme lepšie“. Moje plány však zmarila hmla. Vystúpila až na našu úroveň a jej chuchvalce sa prevaľovali okolo nás. Občas zavial vietor a na chvíľu hmlu rozohnal tak, že sme videli do vzdialenosti 50-100 m. „Keď sme sa sem vytrepali, tak chvíľu vydržíme“, pošepol som Mirovi. Vsunuli sme sa do kra uprostred lúky. Stoličky sme nemali a sadnúť na mokré kamene sa nám nechcelo. Aby sme tam moc nevytŕčali, čupli sme si. V takej polohe však človek dlho nevydrží. Po pár minútach ma Miro štuchne do boka a hovorí „Paľo – tam“. Sledujem jeho vystretú ruku a cez ďalekohľad zisťujem čo mi to ukazuje. Pasienok bol síce vypasený, ale nebol ošetrený od buriny a tá nám sťažovala výhľad. Medzi starými tvrdými steblami vysokými až do výšky jedného metra sa k nám voľačo blížilo. Keď to prišlo bližšie, a na miesto z redším porastom, uvedomil som si že je to jazvec. A ešte aký. Ako malý diviak. Zakľakol som a sledoval ho v puškohľade. Keď sa dostal do optimálnej vzdialenosti a optimálnej polohy, silno som cmukol a čakal že zastane. Pravdepodobne bol nahluchlý, lebo si cupkal pokojne ďalej. Zamieril som na najhrubšie miesto, kúsok predsadil a vystrelil. Po výstrele som na chvíľu stratil prehľad. Keď som však nevidel jazveca unikať, bol som si istý dobrým zásahom. Pre istotu som prebil a čakal. Po chvíli sme sa pobrali k jazvecovi. Strela mu vnikla na ľavej strane krku a vyšla von tesne za pravou lopatkou. Nasledovala posledná rozlúčka s pánom jazvecom a poďakovanie Diane za to, že mi bolo umožnené uloviť skutočne veľmi pekného jazveca. Stoličky mal opotrebované až na ďasná, predné zuby buď vylámané alebo úplne zošúchané. Rypák mal takmer biely s malými červenkastými fliačkami. Ale ako dostať takého jazveca domov, aby sme mu nepoškodili skutočne nádhernú kožušinu? Ja som doma zabudol poľovnícky nôž. Nanešťastie aj Miro svoj nôž niekde cestou vytratil. Tak nám neostávalo nič iné, iba odlomiť nejaký suchý konár a jazveca naň priviazať. Pevný špagát, ktorý nosím vždy so sebou, sa mi podarilo roztrhnúť na dvoje iba s pomocou dvoch kameňov. S úlovkom na pleciach sme sa pobrali do doliny, ktorá bola ponorená v hustej hmle. Doma sme jazveca odvážili. Jazýček váhy sa zastavil na 19,5 kg. Lebka jazveca bola na chovateľskej prehliadke ohodnotená striebornou medailou za 22,60 bodov CIC. Bronzový jazvec mi bol Dianou dopriaty v roku 2012 a len povestný chlp ho delil od striebra. Hodnotiteľská komisia mu priznala - 22,48 CIC zobraziť celý popis