Diviača ktoré nás nakoniec dosť potrápilo.

Už dlhšie som sa chystal na nočnú postriežku na diviaky. V predvečer Februárového splnu ešte za vidna vyrážam do revíru. Počasie nádherné... aj ked bez snehu... škoda... Noc jasná, trochu mrazivá... s kamarátom zasadáme na posed kde predpokladáme pohyb zvery. Už okolo 8:00 nám vychádzajú na obzore prvé kusy. Po chvíli ale zistujeme že je to vysoká... aj ked to hned nebolo jasné kedze na obzore sa zdali kusy malé a nízke. Asi po pol hodine nám ale vyťahuje prvý kus čiernej zvery z lesa. Ani sa nenazdáme a je ich tam asi 10 kusov. Z čriedy si vyberám najmenší kus a čakám kedy zastane a budem môcť vystreliť. Po chvíli stieľam a kus pádá hned k zemi. A tu sa celý príbeh láme... Kamarát mi blahoželá ale predčasne... kus sa hýbe vraví... ideme k nemu... je malý nestrieľaj z posedu... po tme sa k nemu blízime... sem tam si zasvietime a diviača neberá na sile... až nakoniec utečia a nám sa ho pri úteku este podarí 2x chybiť. No nič... zatiahlo do krovia.. a my sa rozhodneme prísť na dohladávku ráno... Na nástrele veľa farby... rana smerovala na krk.. ale po dohladávke zistujem že padla nižšie ako mala... kus nefarbí až tak vela... ale darí sa nám ho stopovať. Asi po dvoch hodinách a asi po kilometri s "nosom na zemi" nachádzame diviača ktoré má ešte stále dosť síl a dostrelujem ho už v behu dolu strmím kopcom. Nakoniec všetko dobre dopadlo... ale bola to makačka. Za tento zážitok by som chcel podakovať patrónom lovu a Prevolávam Lovu zdar!