Keď sa darí...

Kankovanie je v plnom prúde tak som sa dnes opäť vybral pozrieť nejaké líštičky. Za obeť mi padla sedačka na Zadných lúkach. Z večera sa trošku rozfúkalo ale ani to ma neodradilo a už pred zotmením sedím zakutraný v posedovom vaku. Všetko by bolo fajn len keby toho snehu bolo viac, lúka predomnou je už do troch štvrtín kopná. Dnes potrebujem poriadnu dávku šťastia aby sa mi líška zastavila práve na tej malej bielej ploche ktorá ešte zostala.Ráno keď som bol v krmelci a prechádzal som tadiaľto rozhodil som po okolí za hrsť granúl, práve na zvyšnú bielu plochu takže šanca by tu bola. Netrvalo dlho a v lese za mnou sa ozvalo to očakávané,,kau, kau, kau " adrenalín stúpa ja lovím vo vačku vabničku a odpovedám lisiakovi. Ten sa začal pomaličky približovať. Ešte pár krát zaštekal ale potom sa odmlčal. Sedím teda ďalej. Do pozoru ma dáva kvikot ktorý sa blíži mojim smerom. Ďalekohľadom prezerám lúku predomnou a o chvíľu už rozoznávam diviačicu z troma prasatami ako sa pomaličky blížia mojim smerom. Opatrne mením ďalekohľad za guľovnicu a čakám kedy sa diviaky dostanú na snehovú plochu. Dočkal som sa v čriede sa nachádzajú dve menšie a jedno väčšie diviača. Tak sa teda zameriavam na jedno s tých menších. A keď mi ukáže pravý bok jemne ťahám spúšť. Lúkou sa nesie ostrí zvuk gulovej rany ktorý rýchlo zaniká v okolitých horách. Diviača ostáva v ohni ja prebíjam a skúšam dostať do kríža ďalšie diviača. Aj sa mi to darí pretože diviaky zasekli ale dá sa mi streliť len na to väčšie prasa a to uloviť nechcem. Čakám ale ďalšiu príležitosť už nedostávam,pretože diviačica sa dáva do pohybu a opúšťa lúku pred posedom nasledovná zvyšnými dvoma prasatami. Zaisťujem zbraň a odkladám do rohu posedu. Všetko to bolo tak rýchlo a chytá ma mierna triaška ktorá po chvíľke prestáva. Na nejakú dobu je lúka prázdna. Aj na okolí je všade ticho až na vietor ktorý z času na čas nepríjemne zaduje. Z vrecka vyťahujem zajačie vreštadlo a priestorom sa nesie žalostný nárek plný bolesti a trápenia. Teraz pracujú zmysli naplno. Na zrak sa moc spoliehať nemôžem tak mám uši napnuté ako struny. A predsa to zabralo. Ani nie po štyroch minútach sa z lesa za mnou ozvú tie správne zvuky. Typické líščie ťapkanie. Kmotra sa približuje rýchlo mojim smerom. V tichosti beriem do rúk guľovnicu a čakám či sa ukáže. Mám šťastie líška vychádza po mojej ľavej strane presne na snehovú plochu a mieri rovno ku zhasnutému diviačaťu. Jemná bodka sa už prilepila na telo kmotričky a už len čakám kedy sa mi natočí bokom. Keď sa tak stalo lesom sa nesie už druhá rana tohto večera. Aj líška ostáva v ohni, ešte pár krát kŕčovito zakýva chvostom a ostáva nehybne ležať. Teraz sa už somnou trase celá lavička a ja myslím že je najvyšší čas pobrať sa domov. Pod posedom odlamujem zálomky a idem vzdať poctu svojim dnešným úlovkom. Krásny zdravý líšiak a drobná svinka ležia na nastreloch z jemními pramienkami farby na svojich lopatkách. Ukladám ich teda na pravý bok a dávam im posledné hryzi,este pár fotiek na pamiatku a ovešaný ako partizán sa vydávam na spiatočnú cestu. K autu to mám dobrých 700 metrov. Ešteže je to diviača také malé. Po ceste ma ešte vyprevádza štekanie ďalšieho lišiaka. Hádam sa sem naňho ešte prídem pozrieť. Len keby toho snehu trošku napadlo. Ďakujem Diane a SV Hubertovi za priazeň Lovu a Lesu Zdar priatelia!