rujová

Schádzam prťou, nadol hrebienkom od terás k olovárskym járkom. Ráno je vlhké. Po dlhšom čase sa zo šedej opony spúšťa tichý dážď. Jeleňom sa to páči, dobre ručia. Môj hubertus oťažieva a razí z neho jelení prk. Len nedávno som Petrovi pomáhal stiahnuť desatoráka ku orechom. Je to ,,parfém" presne pre túto chvíľu. Nad stržou sa uchýlim pod cera. Podo mnou v rokline je pár dobrých kalužísk a predo mnou sa belie rúbaň. Je čerstvá. Aj dnes sem zhruba o dve hodiny prídu olovárčania pratať metrovicu. Včera podvečer sme tu s Ďurim cvakli dobrého štrnáctoráka pri lani s jelienčaťom, no nenašli sme na ňom žiadnej chyby. Teda aspoň takej, ktorá by ho vyradila z chovnosti. Nad ním, krytý porastovou stenou, ručal v dobrom hlase ďalší, no dnes boli posunutí o čosi vyššie. Ešte sa mi nechce ísť za nimi. Akurát vyťahujem z púzdra volský roh, keď sa do rúbane vtisne jelenica. Nasleduje ju slabý osmorák. Obíde si ju a zaručí, ale len tak opatrne. Nechce vzbudzovať priveľkú pozornosť. Tento troj možno štvor ročák zaostáva v tele aj na hlave. Ľahko by mohol o svoju krátku známosť prísť. Strelím ho. No nie tak hrr, ale tento moment pred ranou ešte naťahujem. Snažím sa nasať z tohoto rána, ešte čo to dá. Stále slabo prší. Dážď zosilňuje jesenné vône a farby. Jelene ručia a moja dvojica sa presunie do stredu rúbane. Z vrecka beriem plstenú handričku a pretriem sklá puškohladu. Porastom zahučí výstrel a laň opúšťa scénu sama