Jubilant

Kto by to bol povedal, že aj u nás nebude niekedy problém uloviť diviaka. Keď som začal niekedy okolo roku 2000-1 chodiť s našimi poľovníkmi najskôr prikrmovať, potom ako honec, lovilo sa tak okolo 10-15 diviakov ročne a vždy to bola taká menšia slávnosť... Zlom nastal niekedy po roku 2010, keď stavy jelenej a diviačej začali viacej narastať. Už sme sa potom dostali raz aj cez paťdesiatku - to bol rekord - no znova sa to vrátilo na tých zhruba tridsať kusov na sezónu. Tento rok bola všade zasiata kukurica, ale mne sa vôbec nedarilo napriek tomu, že vychádzok som mal až-až. Jednoducho, v trojmetrovom pralese kukuričných monokultúr mi zostávali iba pekné spomienky, či skôr pekné nervy alebo oči pre plač, keď diviaci chodili do kukurice päť metrov odo mňa, ale vidieť ich nebolo skoro vôbec a na strieľanie na neistotu nebolo ani pomyslenie. Až v septembri kukuricu skosili. Vtedy aj pre mňa svitli lepšie časy a začalo sa mi dariť, asi tou trpezlivosťou alebo tým, že potom už nebol problém stretnúť diviakov aj inde v revíre. Keď som v sobotu ulovil toto diviača - bachyňku, volal som hospodárovi. V nedeľu ráno sme si dohodli zraz u mňa na chalupe kvôli vzorkám na AMO. Pri podaní rúk a jeho blohoželaní k môjmu úlovku a popriatí Lovu Zdar! žartoval, že to budeme musieť osláviť, pretože je to jubilejný sedemdesiaty kus diviačej zveri ulovený túto sezónu u nás! Kto by to bol pred tými skoro dvadsiatimi rokmi povedal... Lovu Zdar priatelia!