popis: O 22,00 prišli na krmovisko štyria lanštiaci. Očividne od začiatku veľmi nervózny. Pobehovali po krmovisku šťuchali do seba grúlili, krochkali a odbiehali do hory. Nie nemali núdzu o potravu, ale boli nervózne. Po chvíli sa traja schytil...O 22,00 prišli na krmovisko štyria lanštiaci. Očividne od začiatku veľmi nervózny. Pobehovali po krmovisku šťuchali do seba grúlili, krochkali a odbiehali do hory. Nie nemali núdzu o potravu, ale boli nervózne. Po chvíli sa traja schytili bez môjho pričinenia a hajde krížom cez lúku preč. Už som nečakal a na posledného ktorý bol asi najviac lačný a ešte zostal pár sekúnd dlhšie na krmovisku som namieril. Stál krížom šikmo odo mňa. Mierim a čakám kedy sa postaví na \"blat\". Ale diviačik má iný zámer, zistil že ostal sám a kamaráti ktorý pred chvílkou ešte vyvádzali na krmovisku sú preč. Tak aj on sa pomaly pobral preč. Ale to už ozvena výstrelu doznieva a ja viem že asi som to posral! Od prvého momentu ako som počul dopad guľky na telo diviaka som vedel že rana nebola presná a viem že padla dozadu na mäkko. Zoran je už pri mne, ale čuduje sa že nevidí nič, tak sme dvaja. No Zoranko robotu som ti pripravil, prihováram sa mu. A čuduj sa svete je šťastný!!! No aspoň on lebo táto rana bola za poslednú dobu mojou najhoršou. A vôbec ma nepotešila!!!!!!!.A to ani neviem ktorým smerom odbehol a ani v hore síce na suchom listí nebolo počuť odbeh postrielaného diviačika. Po polhodinke idem pozrieť nástrel, viem presne aj \"záporky\" od ratíc nasväčujú tomu že som správne. No ale nič žiadna farba, žiadna srsť. A čo na to Zoran, jáááááj môj šikovníček, vodítko napäté, a vysokým nosom smeruje do hory. Keď sme prešli do hory už s nosom pri zemi určuje smer kade. Ani nie po 30m v hore zdvihne hlavu a zase vysokým nosom ide \"za svojim\",po ďalších neviem možno 20 metroch zrazu zastal. Zježil sa a už ho dvíha na zadné. presvecujem okolie ale nevidím nič, ale pre istotu som sa rozhodol že ho vypustím lebo ak by diviačik zaútočil tak neviem ako by to dopadlo. Po vypustení beriem guľovnicu a s baterkou idem v smere kade odbehol. No a je to tu ozýva sa jeho štekot odo mňa ani nie 50m. Idem za ním, už ho vidím ako doráža do diviaka ktorý ešte žije. Sedí na zadku a krúti sa podla toho s ktorej strany je Zoran. Svietim na neho baterkou, v týchto chvíľach sa strelec musí rozhodovať rýchlo, a musí brať do úvahy viac vecí. V prvom rade je to bezpečnosť psíka, preto nekonám zbrkle, držím diviaka v lúči baterky a sledujem Zorana, je v bezpečnej vzdialenosti a mimo dosahu guľky. Bác!! dostrelná rana na hlavu, a diviačik je už náš. Odpadol mi kameň zo srdca a hneď aj úsmev a radosť vystriedala to rozladenie s prvého výstrelu. A ako som napísal prvý výstrel bol na mäkko, guľka išla šikmo z ľavej strany cez slabinu do brušnej dutiny, a zastavila sa na kĺbe pravej lopatky. Bez zásahu dôležitých orgánov. Vstrel ,zapchali črevá a nebola viditeľná farba. Zoran ma zachránil a znova splnil poslanie našich štvornohých pomocníkov. Lesu a Lovu zdar, a Farbiarom zvlášť!!! zobraziť celý popis