Moja Záchrana

Ranná postrieška ako zo sna, len ten šťastný koniec nechal na seba dlho čakať... Okolo šiestej sme už s kamarátom Janom sedeli na kazatelnici, za slabého svetla sme akurát tak mohli vidieť "zrkadlá" danielok. Ako svetlo pribúdalo, tak pribúdala aj zver. Rúdel diviakov zhruba 10 ks prevažne prasce a lanštiaky, o pár sekúnd dva jelene, ale my sme čakali výradového daniela. Dlhším pozorovaním sa ukázal mladší lopatár a kúsok vedľa tento súci výrad. Horšie bolo že vzdialenosť bola niečo cez 200 metrov. Doprovod ma aj nahováral k nemu napiršovať, ale o tom som nechcel ani počuť, veď prejsť okolo toľkej zveri by bolo asi aj nemožné. Vravím si že to musím len obstreliť. To tiež nebolo jednoduché, dva krát odistená flinta a následne zaistená z dôvodu zlého postavenia alebo prekážky pred danielom. V tom sa pomaly pobral do cerovej hory, kde na voľnej ploche na hodnú chvíľu zastal, len zas zadkom sa akoby na pokyn otočil nie celkom na blat, ale už dlhšie čakať nebolo možné,vtedy sa horou ozval výstrel a následne ťapnutie gule. Bol som si vedomý zásahu aj značením daniela, len horšie bolo to že ho zhrbilo a ťažkou chôdzou zišiel z dohľadu. Čas na cigaretu a dohady čo? Kde? Ako? Prečo? Isto na mäko... Za zhruba 20 min sme boli skoro na nástrele keď sme zbadali dva stojace daniele, až keď otočil hlavu som vedel že to je "môj" pár spravil pár krokov a ja som zaregistroval krvavý fľak na jeho boku, ten moment mi nestačil stlačiť spúšť druhý krát...vravím si poje.... Tak reku nájdeme farbu a necháme to na psíka, za dve hodiny sme späť aj so sučkou bavorského farbiara, no po vypracovaní pár metrov, prestala mať záujem, alebo sa pomýlila v toľkých stopách. No nič skúsime ďalšieho... Prišla sučka hrubosrstého jazvečíka... Scenár sa opakoval, ale iným smerom, no zas bez úspechu... Podvedome sme vedeli že nebude ďaleko, len sám vedel kde. Hospodár mi dal ďalší kúsok nádeje, že okolo obeda príde ešte jeden psovod so skúsenou bavorskou farbiarku. Mne nechutilo ani jesť, čas šiel neuveriteľne pomaly, keď tu zrazu telefonát, že obliekaj sa, ideme. Mňa nezodpovedneho strelca nechali čakať pri aute aj s kamarátom. Od nudy a stresov som skoro napílil šichtúň dreva z konárikou... Opakované vracanie sučky na nastrel mi to ešte zhoršoval. Po hodnej chvíli sa podali za počul som niečo že našli ďalšiu farbu, po pár sekundách ma na nohy vyhodilo hlásenie a následné tri rany... Viac mi ku šťastiu nebolo treba. Pocit radosti mi aj vtisol slzy do kútikou očí. Čo nasledovalo sa nedá ani slovami popísať, konečne mi odľahlo a vďaka patrí ľuďom čo to nevzdali a urobili všetko možné aj nemožné. Poďakovanie patrí všetkým no hlavne sučke. Vďaka a Lovu zdar