V posledných lúčoch

Tento rok sa od vlaňajška líši najmä u srncov I. VT. Vlani som o vyradových srnčekov zakopával na každom kroku no toho roku stretnúť výrad je veľká vzácnosť. Už som vlastne ani nedúfal. Pred večerom som sa v úplnej pohode bez jasného cieľa motkal lúkami, vychutnával podvečernú atmosféru, počúval cvrlikanie cvrčkov, šelest lístia, vôňu končiaceho leta, bez náhlenia s čistou hlavou...tak ako to mam najradšej. Nakoniec som si sadol na vrchný okraj lúky s výborným výhľadom na široké okolie. Z vrbiny podo mnou začala na pašu vyťahovať vysoká. Jelenice s jelienčatami a dva ihličiaky. Pomaly brali pašu v zapadajúcom slnku. Už som sa chcel zdvihnúť, keď vľavo odo mňa niečo jemne zašuchotalo. Z pod konárov liesky pár metrov odo mňa vykukla srnka a za ňou podľa postavy srnček. Mrknem do optiky a neveriacky vypleštím bielka. Srnčekovi medzi ušami vykúkajú dva krátke kolíky. Jednotka! A výrad! Neverím! Opatrne zodvihnem pušku a vymierim hrubý krk. Buch! Srnček zmizne! Srna sa znepokojene zvrtne a stratí v lieštine. Vysoká len podvihne hlavy a pokojne pasie ďalej. Ja len sedím, kochám sa okolím a ani sa mi nechce odísť. Nakoniec odlomím zálomky, vzdám poslednú úctu srnčekovi a vzácne chvíle zvečním na pár fotkách. A opäť len ticho sedím až do úplného zotmenia... LaLZ!