veterán

Po mnohých neúspešných vychádzkach na "svojho" srnca som sa zmieril s tým, že sa mi ho nepodarí odloviť. Vždy bol o krok predomnou inokedy ma zradil vietor, neskôr som ho už ani nevidel. Preto som sa rozhodol zmeniť lokalitu a hľadať aspoň nejakú "jednotku" kedže ostávala už len jedna 3.VT a 2.VT. Vychádzka za vychádzkou, srnec skoro na každej no nie vhodný na vyradenie z chovu. Jeden večer som prechádzal rozsiahle lúčne komplexy no opäť "len" chovný ročný srnček a diviaky. Slnko zapadalo tak som sa rozhodol pomaly vrátiť k autu. Za šera pozorujem ešte rodinku diviakov, kráčam a premýšľam kde pôjdem na druhý deň. Vtom zahliadnem siluetu srnca v červenkastej oblohe na horizonte. Beriem ďalekohľad, snažím sa ho prečítať no vidím iba obrys parožkov na nízko položenej hlave. Na druhý deň som zaujal miesto na okraji lúky. Vychádza srnec pomerne svižným poklusom o 20:30, pasie sa ani 5 minút a odbieha do hory. Za ten čas som sa presvedčil o jeho výradovosti a rozhodol sa ho odloviť. Čakám a srnec sa ukazuje až o 21:20 pomerne ďaleko. To už čakám s puškou opretou v dvojnožke. Naraz sa rozbehol smerom kumne. Srdce mi bije čoraz rýchlejšie, čakám na vhodnú príležitosť k výstrelu. Srnec ostal stáť približne 100m odomňa preto flintu stisnem ešte silnejšie a stláčam spúšť. Po výstrele srnec ostal v ohni a tak chvíľu čakám, snažím si ukľudniť tep. Po príchode k nemu snímam klobúk, som plný vďaky a obdivujem trofej. Prichádza kamarát z vedľajšej lúky, skladáme poslednú úctu srncovi a odovzdáva mi zálomok. Srnec mal ale pomerne malú hlavu aj telo a tak kontrolujeme chrup a zostávame obaja prekvapení. Tomuto pánovi hádame 9-10r (ako aj iní-viď. spodnú sánku v kat. urč. veku...) Všetky neúspešné vychádzky teraz dávali zmysel a preto ďakujem Diane a sv. Hubertovi že ma doviedli až k tomuto veteránovi medzi našimi srncami v revíri.