Kilometrový

Sprievodca tohto srnca poznal podľa nepravidelného parožia, ale presťahoval sa na nové teritórium, keďže bol zranený v súboji. Objavili sme ho v pšenici, kde po chvíli zaľahol. Bol od nás vzdialený asi kilometer, takže sme si neboli istí, či je to on. Sprievodcov spektív nestačil, tak šofér vytiahol niečo ako hvezdársky teleskop a bolo rozhodnuté. Ideme za ním. Po 400 metroch chôdze v pšenici sa pred nami postavil mladý srnec. Ak ho vyplašíme, zoberie so sebou aj toho nášho. Sprievodca nariaďuje plíženie plazením. Jemu sa to povie... Ja mám pušku a ďalekohľad. Teplota je okolo 27C a vzduch sa vôbec nehýbe. Ideme po štyroch cez pšenicu, potom cez vlaňajšie slnečnicové strnisko porastené bodliakmi, bolia ma kolená, zápästia, aj medzirebrové svaly, pot zo mňa tečie tak, že ho musím vylievať z okuláru ďalekohľadu. Konečne sme na okraji pšenice, v ktorej leží náš srnec. Sprievodca sa ma pýta, či mi nie je zima a utiera si pot z čela. Odpovedám mu veľavravným úsmevom, ale to už rozkladá trojnožku s tým, že keď sa srnec postaví a bude pozerať smerom od nás, nech idem na vec. Srnec vstáva, obzerá sa, ja vstávam tiež, pušku ukladám na trojnožku a v puškohľade vidím, ako srnec na mňa uprene pozerá a následne odskakuje. Po pár metroch zastavuje a ja vidím len hlavu, krk a kúsok chrbta. Moja nová puška je presná na strelnici, ale teraz odviedla rovnako dobrú prácu a srnec padá v ohni. Trofej nie je na fotke vidno až tak detailne, ale dva a pol hodinové plazenie sa odráža v spotenom oblečení a tohto srnca si vážim o to viac.