popis: „Našiel som vytlčeného srnca“, začiatkom apríla mi oznamuje Miro. Nebolo mi treba dva krát vravieť. Zaumienil som si, že na najbližších vychádzkach si ho pôjdem obzrieť a aj ja. Šťastie mi prialo. Hneď na druhej vychádzke som ho...„Našiel som vytlčeného srnca“, začiatkom apríla mi oznamuje Miro. Nebolo mi treba dva krát vravieť. Zaumienil som si, že na najbližších vychádzkach si ho pôjdem obzrieť a aj ja. Šťastie mi prialo. Hneď na druhej vychádzke som ho uvidel. Na obidvoch parožkoch bola vidlica. Vek tak 3-4 roky. Bezproblémový výradový srnec. „Srnca máme vyhliadnutého, môžeme sa povenovať diviačikom“, chválim Mira za vydarený prieskum. 14. mája som zašiel za hospodárom. „A nejakého srnčeka mi napíšeš?“, prišiel som s prosíkom. „A máš nejakého vyhliadnutého? Čo Ti mám napísať?“, prekvapil ma hospodár. „Mne stačí dvojka“, zatváril som sa skromne. „Jednotka je na voľno, píšem Ti teda aj tú dvojku. A vieš čo? Píšem ti aj trojku, ak uvidíš nejakú peknú“, prekypuje štedrosťou hospodár. No s takou flexibilnou povolenkou je radosť chodiť do revíru. Ja som mal však už srnca vyhliadnutého. Nakoľko chýbali na srnca ešte dva dni, pobrali sme sa s Mirom na nový posed pod Dielom opáčiť diviačiky. Po chvíli začala vypásať z vrch Dielu na lúku vysoká. Pár kusov holej, ale aj nejaké mladé jelienky. Ročné, ešte so starým parožím, a staršie, už s novým v lyku. Niektoré jelenice už boli také napučané, že budú čo nevidieť privádzať na svet mladé. Zahľadený na toto divadlo som si nevšimol, že Miro pozerá úplne iným smerom. „Pozri ho loptoša ako sa maskuje“, ukazuje rukou do kríkov pod vysokým napätím. Horko ťažko som ho našiel, tak bol utajený a aj dosť ďaleko. „Čo to má na hlave? Ja vidím iba jeden parožtek“, overujem si zistenie u Mira. „Hej ten druhý akoby mal zlomený tesne nad pučnicou“, potvrdzuje Miro. Srnec, asi tušiac že sme ho zbadali, prestal sa skrývať a vyšiel na lúku. Jasne sme videli, že má iba jeden parožtek normálnej dĺžky ale výsady na ňom akoby ani nemal. Zaujala ma aj jeho farba, bol ešte úplne sivý. Srnec nepózoval dlho, opäť zatiahol do krovín a už sa neukázal. „Tak toho vidlicového si necháme na rok, a teraz pôjdeme po tomto“, ruším naše pôvodné plány. „Bol som po obede pokosiť burinu okolo posedu a ten srnec ma obrechával dobrú štvrť hodinu“, volá mi 16-teho Miro do práce. „Cestou domov nás zapíšem do knihy a večer ideme za ním „ ja na to Mirovi. Na prvej vychádzke sme ho nevideli, a ani na druhej a tretej. Až štvrtá vychádzka bola úspešnejšia. Srnec sa objavil, ale v takom teréne a tak krytý, že som si svojou 5,6x52R netrúfol po ňom vystreliť. „Čo si si nezobral springfielda“, hneď ma napomína Miro. „Ale choď, na srnca s takým kanónom?“, nedám sa, hoci už mám pár srncov springfieldom strelených. Na ďalšej vychádzke sa ukázal opäť. Vyhnal z kríkov mladého chovného ihličiaka. Keďže urobil čo bolo treba, rýchlo sa stiahol do krytu. Nedal mi šancu zamieriť. „Opatrný je, ale raz chybu spraví“, mudruje Miro. To už bol srnec z väčšej časti prefarbený. Skúsili sme šťastie aj jedno ráno, ale opäť bez úspechu. Po pracovnom víkende sme sa opäť vybrali skúsiť šťastie. „Nezmokneme?“, krúti nosom Miro pozerajúc na tmavosivú oblohu nad hrebeňom Nízkych Tatier. „Na posed nejako prebehneme a tam predsa neprší“, nedám sa odradiť. Ledva sme dobehli na posed už začalo mrholiť. Ale žiadny lejak, len taký jemný májový dáždik. Vysoká nám opäť predvádzala divadlo. Bolo na čo pozerať. Nezabudli sme však očkom hodiť aj po okolitých kútoch. Pred ôsmou som ja hodil očkom na moju stranu a vidím vychádzať srnčiu. Vyšla z kríkov a začala sa popásať 50 m od posedu. Na tele jej ešte bolo vidno pár sivých fliačkov. Drgnem Mira, aby sa tiež pozrel. Srnčia nie a nie zdvihnúť hlavu. Zdalo sa mi to večnosťou. „To je on“, takmer súčasne sme šeptom vykríkli keď zdvihol hlavu. „Pali a daj si záležať, nie že netrafíš“, stúpa Mirovi adrenalín v krvi. „Tak daj valček, nech to mám lepšie položené“, vravím Mirovi. Srnec evidentne nemá naponáhlo. Z nohy na nohu pokračuje popásajúc sa súbežne s posedom. Vkladám valček do okna, pripravujem flintu, umiestnim bodku za plece, vystihujem vhodnú chvíľu a strieľam. Srnec vyskočil, vykopol zadnými nohami a padol do trávy. Ani som neprebíjal. Pozriem na Mira a vidím v jeho očiach prekvapenie „Pali on vstáva“, Rýchlo šmátram po druhom náboji ale nie je treba. Srnec sa síce zdvihol, ale zostali mu sily iba na to, aby cúvol dva tri kroky. Opäť padol a už nevstal. To už mal Miro veselší pohľad. Keďže išlo o nevšednú trofej, zašmátral som v archíve a vytiahol nevšednú 5 ročnú slivovičku, ktorá dozrievala v dubovom súdku. Dať si za kalíšok či dva po úspešnom love sa predsa patrí. Vďaka Diana, že si mi dopriala rozšíriť moju zbierku raritných srnčích trofejí. zobraziť celý popis