V lúčnych komplexoch.

Za skorého rána sme s kamarátom vyrazili do rozľahlých spletí lúk pomiestne dovŕtaných od diviakov. Rozdelili sme si smer postupu tak, aby sme sa nenapiršovali navzájom, prípadne si nepokazili rannú motanicu vzájomným zavetrením obzeraných lúčok. Už hodnú chvíľu som sa v rednúcom rannom šere potácal okolo trnkových pásov, zakopával v zarastených i čerstvých diviačích rýpaniskách, až som už toho mal plné zuby. Akurát som sa dopatkal k dlhej trnkovej stene končiacej až za horizontom, keď som začul grúlenie a šuchranie niekde pred sebou v tráve. Z lúky do spleti trniek sa blížili čierne diviačie gule a postupne jednu za druhou ich začala hltať stena hustej trniny. Všetky sa mi javili priveľké, priveľmi chlpaté, priušaté...skrátka jasné bachyne. Drobizg som veľmi nevidel ale vo vyššej tráve sa tomu ani nečudujem. Štyri veľké kusy zmizli a šuchot utíchol. Opatrne sa zakrádam ďalej, keď v tráve pred sebou rozoznám ďalšie dva štetinaté chrbáty. Sú o poznanie menšie a ich správanie prezrádza lanštiaky. Flinta rýchlo do palice a už cez optiku vyberám vhodného adepta. Zrazu zrejme ten menej vhodný zaostrí mojim smerom a dvom skokmi vhupne do húštiny. Druhý, vhodnejší, sa nejako zvlášť nenechal rušiť a pokojne zadkom ku mne obracia ďalšiu šúplatu mačiny. Po chvíli však zbadal, že mu chýba kamarát, znervóznel a naježil sa. Ukázal mi bok a v tom momente som vystrelil. Diviačik sa len prevrátil a ostal na nástrele. Spokojne som prebil a ťapkal k lanštiačikovi. Zálomky, fotenie, spoločná radosť už v prítomnosti kamaráta. Skrátka všetko ako má byť. LaLZ!