Zazrel na mlaďocha ..

Zo školy som prišiel skôr,s jasným cieľom nafotiť ich skôr ako zhodia.Plán bol teda pripravený,k tomu kľudný pocit z výsledkov volieb,hovorím si ráno to výjde.Úlohu budíka ráno zodpovedne zobral Bady,oblizujúc mi tvár a snažiac sa mi naznačiť,že chce ísť von.Po chvíľi zvoní aj budík nastavený na 5:30.Vôbec sa mi nechce ale čerstvá káva a večer pripravený anglický rožok s ryžou v mlieku mi dodáva silu a pochvíli som už na ceste na vytipované miesto.No danielov nikde.Tak si len tak kráčam poľom akonáhle som v strede,vidím ako daniele začinajú vychádzať.Hovorím si super zasa to moje šťastie.Nemal som sa ani začo skryť a tak som ich len chvílu sledoval.Potom som si povedal,že musím ísť k nim aj tak už je dosť hodín a ochvíľu odídu.Risknem to,ak ujdu tak ujdu.Tak som sa začal priblížovať za prvý krík,ktorým som sa mohol kryť.Prikrčený v krkolomnej polohe,k tomu občas nejaký ten kŕč som sa pomaly dostával bližšie.Danielov našťastie neznáme čudo pohybujúce sa kačacou chôdzou netrápilo a pásli sa ďalej.Ani som nečakal,že sa k nim dostanem tak ako som sa dostal.Precházdal som lesíkom na druhú stranu a myslel som si,že už odišli,keď som ich uvidel.Na pár metrov,asi 20 danielov to bol úžasný pocit.Celý roztrasený som ich fotil,keby som mal okuliare tak sú na 100% zarosené a nevidel by som ani čo fotím.Toho najväčšieho poznám už 3 roky.Teraz je určite medajlový a možno aj zlatý.Už by si zaslúžil aj nejaké meno.Ak náhodou by mi nechal parožtek na pamiatku tak si meno určite zaslúži.Snáď sa mu podarí aj naďalej vyhýbať guľkám.Pri takýchto zážitkoch si uvedomujem,aké veľké šťastie mám,že ma starký k takémuto niečomu odmalička viedol a koľko ma naučil.Nikdy mu nebudem môcť byť dostatočne vďačný.Snáď len tak,že s tým neprestanem a budem v tom pokračovať až kým mi nohy budú úspešne slúžit.