popis: V podvečer februárového splnu som sa po dlhom čase loveckej nečinnosti rozhodol vybrať na postriežku. Veď bodaj by nie, najskôr pracovné povinnosti a neskôr výdatná snehová pokrývka mi nedávali veľa príležitostí na individuálny...V podvečer februárového splnu som sa po dlhom čase loveckej nečinnosti rozhodol vybrať na postriežku. Veď bodaj by nie, najskôr pracovné povinnosti a neskôr výdatná snehová pokrývka mi nedávali veľa príležitostí na individuálny lov. V hlbokom snehu bolo v našom teréne veľmi ťažké sa dostať na posedy a v prípade ulovenia zveri prakticky nemožné dostať ju z revíru. Teraz však poobedňajšie slnko príjemne opieralo do rozblatených svahov a po tej záľahe snehu už nebolo pomaly ani chýru. Jasná modrá obloha a červenajúce sa slnko veštili jasnú noc. Vo vrecku ma omínala čerstvo vystavená povolenka, pokyny od hospodára zneli jasne, diviaky sú odlovené, teda veľa možností nemám. Premýšľam nad knihou, kde sa zapísať. Mal by som sa pozrieť konečne škodnej na mandle, v jednej z lokalít som líšok videl počas roka až-až. Najlepšie bude využiť pozostatky snehu na severnej strane – a je rozhodnuté, zapísané - pole oziminy medzi horami je ešte celé biele. Zatiaľ čo sa džíp pomaly štverá na kopce, jastrím po okolí, či náhodou nejaká ryšavka už nie je na love. Nič, iba kde-tu srnčia flegmaticky odskakuje a po pár skokoch zastáva a venuje sa ďalej svojej večeri. Zasadám na kazateľnicový posed stojaci na kraji poľa. Naskytá sa mi typický obraz horského revíru, ktorý pomaly ale isto zima púšťa zo svojho zovretia. Predo mnou sa v miernom svahu naširoko belie pole pokryté ešte celkom slušnou hrúbkou zamrznutého snehu, ale protiľahlý svah, okolité lúky aj smreková hora už sú bez pokrývky, šedé, ošumelé. Štebot vtákov , ktorý takto po zime akoby pribúdal, ospalo stíchol. Slnko pomaly zapadalo a na druhej strane hneď sponad vrcholcov smrekov vychádzal obrovský mesiac. Slnečného svetla ubudlo, ale to mesačné osvietilo pole a sneh akoby mu dodal žiaru. Perfektná viditeľnosť, ale len na snehu, ostatné naokolo akoby bolo zahalené rúškom šera. Najvyšší čas, vyťahujem vábničku – zajačie vrešťadlo. Dolinou sa niesol zajačí nárek a rozliehal sa do ticha. V diaľke začala húkať sova, a keď som vábenie zopakoval, poza posed zašušťali jej krídla, sadla si na konár červeného smreka rovno nado mnou a usedavo húkala. Zrazu šuch šuch – niečo vybieha tesne popri posede. Automaticky zalovím rukou po pušku, ale zbytočne. Na plač svojho súkmeňovca dobehli dva zajace a nervózne panáčkovali popod posed. Pozerám na ne cez ďalekohľad úplne nablízko, mohol by som im fúzy zrátať. Sú to veľké zajace, také pravé horské. Zrazu sa mi na kraji zorného poľa čosi mihne – už beží líška, priamo ku zajacom, čelne ku mne. Vôbec si nevšíma, že vyberám guľovnicu do okienka, počkám kým príde na blízko pred posed a pác, už sa ani nepohne. Zajace prekvapene zamrzli, až keď po chvíli pochopili, čo sa udialo, zdupkali naspať pod posed. To by sme mali, usmievam sa v duchu, privábená sova, zajace, a ani nevedia, ako mi pomohli k uloveniu líšky. Myslela si možno, že to oni vreštia o pomoc. Dobre, popri posede poroznášali svoj pach, určite to bude nápomocné. Asi tomu tak aj bolo, pretože na okraji poľa sa o chvíľu mihla dalšia kmotrička, ale kým som zobral do ruky pušku, vyparila sa ako duch. Znova a znova fúkam do vábničky, ostáva ticho, jastrím po okolí ďalekohľadom, a po hodnej chvíli ma prekvapí spoza chrbta, znova pár metrov od posedu zakrádajúci sa lišiak. No teraz nemám šancu, myslím si, do takého uhla doboku nevystrčím guľovnicu, a aby ma nezbadal. Intuintívne som sa teda potichúčky nachystal do okienka do pozície akej sa mi ešte bude dať strieľať, a čakám. Lišiak zbadal ležiacu kolegyňu a opatrne sa k nej približoval. Zastal, premýšľal, a už sa mu to prestávalo páčiť - veď ktovie ako dlho čakal skrytý v kríkoch, kým sa odvážil vyjsť. Začal ju pomalým oblúkom obchádzať, a do toho som zavŕzgal sedačkou. Rýchlo som cmukol aby zastal, strihol ušami mojim smerom, ale vtom už nemal žiadnu šancu – osmička na takú malú vzdialenosť urobila svoje. Dosť veľký lišiak, analyzujem, našťastie hlava je celá. Tak, hneď vedľa seba dve ulovené líšky, to som ešte nemal. Po chvíli moje myšlienky zrazu preruší z protiľahlého svahu známy zvuk – kvikot diviakov. Nechce sa mi veriť, že by po takomto tresku šli mojím smerom, čudné. Zákon schválnosti, keď sa nemôžu loviť, šomrem si. Keď na ne človek celé noci vyčkáva, neprídu a teraz už o pol siedmej kdesi idú - a ešte keď sa tu strieľa. Hlasito zbehli po lúke do jarku pod poľom a tam ostali na hodnú chvíľu ticho. Zdalo sa, že sa pobrali preč dole jarkom ďalej do hory, ale o niekoľko minút som ich zbadal, ako vychádzajú z kríkov na lúčku už na mojej strane pod oziminou. Ako čierne body pribúdali na bielom podklade. Beriem ďalekohľad, ale ich je. Okolo tridsať kusov, to je na naše pomery pekná črieda. Pestré zloženie- lanštiaky, prasatá, bachyne. Či sa nebude motať niekde bokom dajaký fajný kanček. Vari ich neprivábilo moje vábenie? Zdá sa, že nie, pobrali sa asi 120 metrov odo mňa krížom cez pole do hory lemujúcej jeho bočnú stranu. Ako sa tak po jednom strácali v tme lesa, uvidel som, že jeden veľký kus hodne zaostáva za čriedou. Nejako sa čudne hýbe – vymieňam ďalekohľad za puškohľad s najvačším zvačšením a hneď mi to je jasné – diviak kríva a nemá zadnú nohu, ani len nijaký kýpeť, len slepo končiace stehno. Posledné kusy čriedy ho zakaždým, keď ich dobehol začali odháňať a obšívať – a to boli podstatne menšie. Ľúto mi ho bolo nechať trápiť sa, ale zákaz lovu bol jasný a tak som sa ešte pozeral ako po jednom miznú v prítmí smrekov. Premýšľam, či ešte ostanem sedieť, ale zvedavosť, či sa mi nepošťastí aj do tretice, zvíťazila. No po chvíli som už tomu prestával veriť, pretože sa rozfúkal vietor a zradne sa otáčal na všetky strany. Prehľadávam teda okolie, občas prestriedam kuker za vábničku a žalostne spievam zajačiu pesničku. Zasa sa mihol tieň, tentokrát presne z miesta kde vyšli diviaky vybieha kmotra a svižne uteká dohora na moju stranu. Je to ale ďaleko a v behu, kašlem na to, ešte snáď bude šanca. Robím dlhšiu prestávku vo vábení, z dlhej chvíle ťukám do mobilu a keď dvíham hlavu takmer zarovno pred posedom ma prekvapila ďalšia líška idúca zľava priamo ku tým dvom uloveným. Tiež sa zrazu zarazí, keď ich zbadá, a už-už chce ufujazdiť, no presná strela ju navždy zastavuje . Na neuverenie, mám ja ale úspech. Oznamujem esemeskou hospodárovi čo sa mi podarilo. Pohrávam sa s myšlienkou, že by som ešte na chvíľu vydržal – veď je ešte len čosi po pol deviatej, mesiac ani na pol nebi. No po takej kanonáde by bol gól, keby ešte nejaká líška prišla. Predsa len ostávam, ale posledné tri ,,slohy ´´ vábenia začínam až po hodnej chvíli ticha. Mesiac sa na chvíľu schoval za mrak, ubudlo svetla a tak som pomaly kukerom prechádzal okraje poľa, a znova mi zarazilo dych – poza ,,naukladané´´ kmotričky klusá ďalšia, vie o nich, pozerá na ne a ako som schytil flintu do líca, tak zvedela aj o mne a začala fujazdiť preč. Vzdialenosť cirka 100 metrov, dosť rýchly beh, taký strelec som sa nenarodil...Rýchlo som zacmukal, aby som ju zastavil, no tá zrýchlila, akoby som ju pohnal, tak som skúsil ešte zapískať a - predsa zastala... a už zadunela moja osmička a aj táto líška ostáva v ohni. Po štvrtom zásahu som sa celkom roztriasol, u mňa je takmer pravidlom, že po úspešnej rane aj po pár odpoľovaných rokoch dostávam ,,poľovnícku horúčku´´ – triašku ako začiatočník, hlavne po podobnom streleckom napätí. Myslím ale, že patrí medzi jeden z najkrajších pocitov poľovníka pri love. Plný zážitkov som zišiel z posedu a pobral sa domov, kde som líštičkám prichystal na dvore malý výrad, a ráno boli odovzdané na veterine na monitoring besnoty. Po krásnych spomienkach na túto nezvyčajnú poľovačku som spokojný, že som sa po dlhom čase vybral do revíru s celkom užitočným zámerom lovu škodnej a že mi bolo takto dopriate. O to viac, že jeden z lišiakov vyzerá po predbežnom meraní na bronzovú medailu. Dúfam, že stúpajúce stavy zajacov u nás v posledných rokoch ma budú tešiť aj naďalej, a takisto verím, že si trocha oddýchnu aj líškami často lovené srnčatá. LOVU ZDAR! zobraziť celý popis