októbrový diviačik

Už po koľký krát mi budík zvoní o 4:30, končiaca jelenia ruja aj na mne zanecháva následky - čoraz častejšie ho ignorujem, vstávam o 30 minút neskôr ako som chcel. Zase sa budem musieť naháňať. Prezlečiem sa a narýchlo hodím niečo do seba, čaj beriem do auta a vyrážam zastať prechod zveri, na ktorom som pred pár dňami videl ráno zaťahovať silného, asi 8-9 ročného pravidelného dvanástoráka s medailovým parožím. Nejako len sa k nemu dostať bližšie a poriadne si ho prezrieť, než sa definitívne zase po ruji stratí, tak, ako sa objavil. Nič iné nechcem, ani vlastne nemôžem. Len tú trošku adrenalínu. Už pri vystupovaní z auta počujem doznievajuce ručanie jeleňov z polí - človeku netreba viac, je to dostatočná vzpruha pre každého jeleniara. Ešte za tmy sa dostávam na okraj rúbane, kde som oboznal chodník kadiaľ zver zaťahuje z nočnej paše na kukuričnom poli. Vietor mám dobrý, miesto ideálne - vidím z hory vychádzajúci chodník aj kalisko, kde sa zver skoro vždy chvíľku zdrží. Začína sa brieždiť. Slabé mrnknutie jeleňa z predpokladaného smeru príchodu ma budí z driemoty. Napnuto čakám, no zver sa tentokrát vyberá inou cestou akoby vedela, že ju chce niekto obrať o jej súkromie. Počujem pohyb čriedy lesom možno 100 metrov odo mňa, no nevidím nič. V duchu si pomyslím, že som si mohol radšej doma pospať. Ale tak to už býva, aj taká je poľovačka. Mrnkanie jeleňov utícha a slnko sa derie nad kopce. Trošku sa pokochám srnou s dvomi srnčatami - srnčekmi, čo mi tu hádam celú ruju robia spoločnosť. Vždy o takomto čase akoby vítali slnko, doslova si to užívajú a osobne si myslím, že ma už aj poznajú :) No nič, pre dnešok končím, ešte sa cestou späť stavím po bedle, ktoré po tme v hore svietili ako pouličné lampy a aspoň takýmto úlovkom sa doma pochválim. Vyberám sa krajom rúbane nahor, keď vtom sa zrazu ozve nado mnou zapukanie haluzia, čo zostalo po ťažbe všade na zemi. Tak takto ma prekabátil - obišiel ma a teraz ponad mňa zaťahuje do mladého javorčia, ktoré sa po celú ruju stalo jeho útočiskom a ochranou. Reku, nadbehnem mu po zvážnici nado mnou. Valím sa tryskom hore, keď v tom zbadám ako sa zase na mňa zhora rúti diviak. Inštinktívne opieram pušku do pleca, že zase aspoň pozriem čo to je, na ďalekohľad už nieje čas. Lanštiak - taký akurát, vypasený do guľata z kukurice. Pomyslím si - lovecké šťastie sa neoplatí zbytočne pokúšať, lebo sa potom odvráti chrbtom na dlhý čas - to je rada od starších a skúsenejších. Kríž ustálim na krku, na vari 30 metrov si to môžem dovoliť a ťahám ho s diviakom dole. Do ranného lesa sa ozve šteknutie výstrelu a šesťapolka končí život tohto diviačika. Zostal v ohni, bez akého koľvek odkazovania. Pozriem na hodiny - je presne 7:30. Krásne bývajú tie rána jesenné. Lovu zdar!