Prvý a poctivo vychodený

Už ani neviem ktorá vychádzka no bolo ich neúrekom...ráno večer,osvedčené lokality,po stopách zistených srncov ešte v jari...no akosi sa nedarilo...niekoľko situácii kedy som amatérsky srnce zradil...tie osvedčené situacie pri love kedy jednoducho človek odchádza z dlhým nosom s vedomím že zajtra sa pokúsi znovu....až dnes sa patroni zlutovali.Dnešok nezačal nijak výnimočne obvykle práca povinosti s tým rozdielom že poobede prišla prietrž mračien a rozpršalo sa...je niečo po piatej pozeram von a prší.Zvoní mi telefon na druhom konci polovný hospodár...no čo ideme niekam?...Nechce sa mi no doma stejne neobsedím tak súhlasím...Zraz máme o hodinu lokalitu vyberá on ja sa natahujem do nepremokaveho kompletu,balím si všetko potrebné.O šiestej vyrážame,dážd neustáva uvažujem že by sme mohli natrafiť na diviačky určite sa budu potulovať s vedomím že polovníci sedia doma pri teplej piecke.Prichádzame na tvar miesta ja vystupujem a s poprianím Lovu zdar sa presúvam na stanovišťe...neuvažujem nad nijakou taktikou tráva je vysoká a mokrá tak zaujímam poziciu na hrane jarku s výhladom na obe strany lúky vrezanej do lesa.Pohlad na hodiny ukazuje štvrť na sedem...čakám.Dážd mi kvapká za krk rozmýšlam ako veľmi musí kolovať v žilách zelená krv ked človeka ani tento nečas neodradí od pobytu v prírode.Sledujem chuchlavce hmly a opar stúpajúci z lesa,vôbec mi nevadí tá pochmúrna atmosfera skor si vychutnávam ten okamih kedy človek pocituje radosť z exsistencie a nemyslí na ten zhon dnešnej doby...po osmej lúkou pretahuje srna s dvoma tohtoročnými srnčatami pekne odrastenými...kde tu sa ozve sojka a diviakov niet...o deviatej sa rozhodujem pre dnešok vychádzku skončit...Pomaly sa vraciam na miesto kde sa máme stretnút s hospodárom...šmátram po vreckach po telefone prestáva pršať aj hmla sa dvíha.Prichádzam na dohovorene miesto a ešte naposledy dvíham dalekohlad.Prečesávam lúku ked na asi 70m rozoznávam v tráve chrbát...hmmm žeby srnčie?to dvíha hlavu a ja rozoznávam parožie...takže srnec.Znova sa pasie čo využívam k rozloženiu streleckej opory.Dalšie dvihnutie hlavy mi ponúka pohlad na trofej kde nevidím predné výsady...rozhodujem sa v sekunde...zapínam bodku aby som sa v tráve zorientoval...odistujem.Srnec znova berie pašu.Púšťam bodku na prednú polovicu chrbta a kúsok nižšie na hranicu tráv ktoré zakrývajú vrch komory.Vydychujem a tahám spúšť...padá rana a dutá odozva ma uistuje že guľka trafila ciel...Srnec mizne v tráve a ja sledujem okolie či neuvdím smer odskoku...Iba hrobové ticho.Čakám niekolko minút a v duchu si prehrávam posledné udalosťi trochu v obavách z trávy ale ozvena dutého nárazu mi nedovolí pochybovať o výsledku.Pomaly kráčam na nástrel...Je tam...ostal v ohni rana je pekne za lopatkou doma zistujem ze som trafil presne do srdca.Stojím a vstrebávam tie pocity...prvý srnec,prvý kus trofejovej zveri a k tomu kus ktorý som tento rok dokumentoval niekolko krát.Sklánam sa a dotýkam sa jeho čela.Chvíľa v ktorej dakujem za úspech a snažím sa ju navždy uložiť do pamäte.nasleduje niekolko fotografii a telefonát pánu hospodárovi ktorý mi potom odovzdáva zálomok a pasuje ma za lovca srncov.Špeciálny moment ked preberám vetvičku namočenú vo farbe z rúk človeka ktorý ma zasvetil a viedol v mojich začiatkoch...Jedenásty júl a ja dakujem patronom že mi bolo dopriate...Lovu zdar priatelia!