popis: Práce na stavbe pomaly finišujú a dávajú celkom slušne zabrať. Tak som sa v piatok podvečer vybral na posed na Košariská trochu zrelaxovať telo a dušu. Po príchode na posed som ostal celkom nemilo prekvapený. Deky z lavičky a opierky ...Práce na stavbe pomaly finišujú a dávajú celkom slušne zabrať. Tak som sa v piatok podvečer vybral na posed na Košariská trochu zrelaxovať telo a dušu. Po príchode na posed som ostal celkom nemilo prekvapený. Deky z lavičky a opierky všetky pohádzané na zemi a v posede roj zobudených múch. Tak som najskôr urobil poriadok, pootváral okná a vyháňal som muchy. Asi po hodine sedenia píšem Denisovi správu - Košariská: vysoká 22 ks, diviačia 0 ks, muchy v posede 1 000 ks. Ďalšie kusy vysokej pomaly prichádzali na lúku, tak som sa kochal a oddychoval. Po chvíli sedenia, ešte za vidna, zrazu pozerám – čierna guľa, šak to diviak. Po ňom druhý, tretí. Nakoniec do Galovej (mokrá dolinka naproti posedu) zbehla celá črieda. Razom bolo oddychovanie tatam. Ďalekohľad na očiach a čakám kde sa vyberú. Objavili sa na horizonte a mieria ku Skvierčinám. Rýchlo si balím veci. Obehnem Košariská zhora a skúsim ich počkať pri Skvierčinách. Tak som aj urobil, ale pri Skvierčinách som ich nechytil. Vošli do lesa, padla tma. Tak dnes večer to nevyšlo. Skúsim ráno. Volám Denisovi, že čo má na pláne. Denis mi vraví, že by šiel rád, ale má dohodnutú nejakú robotu a že mu nepasuje prísť. Volám teda Martinovi. Ten prikyvuje a dohoda znie na piatu hodinu ráno. Budík zvoní 4,25, nechce sa mi vstávať, tak ho posúvam na 4,45. Zase zvoní. Z teplej postele sa mi nechce ani za svet. Nakoniec sa však premôžem a vstávam. U Martina som asi 5,05. Vravím mu, že diviaky vošli do Skvierčin a hádam budú niekde pri kanály. Martin vraví, že ide zospodu na prieložky ku Skvierčinám a ja zhora od pieskovej bane. Kráčam zhora od bane, keď mi zvoní telefón. Volá Martin: „Diviaky sú pri kanály a pôjdu hore“. Ja idem dozadu. Ok, vravím. Stojím pri borovici, fajčím, skúmam ako ťahá vietor. Vietor je dobrý, idem sa postaviť do dolinky pri kanály. Zrazu mi čosi vŕta hlavou. Kde to vravel ten Martin že chce ísť? Pýtam sa v duchu. Volám mu. Hovorí mi že ide dozadu na prieložky ako sme sa dohodli. „Však tam na kanály máš diviaky, choď a strel“, vravím mu do telefónu. „Ale ja strelím, pohnem Ti ich a potom nestrelíš Ty“, vraví mi on. „To je jedno, ty len choď a strel. Pohneš ich a prídu alebo na mňa, a strelím aj ja, alebo sa pustia dakde inde a nestrelím, to nevadí“. Dobre, prisviedča nakoniec Martin. To už som v dolinke, vybral som si strom a čakám. Tresk, ozve sa rana z Martinovej 308čky. No dobre, jedno by sme mali, ide mi hlavou. Obzerám sa hore, dole kde sa objavia. Zrazu sa vyborili zo skupinky stromov rovno oproti mne. Z ničoho nič mám dvadsaťpäť diviakov rovno predo mnou, na nie viac ako na 15 metrov. Kozlica opretá, len neviem kde skôr zamieriť. Napináčik natiahnutý, vymierujem prasa, to sa však rýchlo točí. Prvá diviačica už fučí, všetko sa to otáča, jeden kus však stojí na blat. Ránom sa ozýva druhá rana. Kus padá v ohni. Prebíjam, nie je to však potrebné. Zapaľujem cigaretu, ruký sa mi trasú, ledva triafam zápalkou krabičku. Dofajčím a so zloženou čiapkou vzdávam poslednú úctu. Beriem telefón a volám Martinovi. „Môj kus leží, a tvoj?“ pýtam sa ho. V telefóne počujem akurát: „Počkaj, musím to prasa dostreliť“. Tut tut tut... Ránom sa ozýva tretia rana. Potom už len fotenie a radostné rozjímanie nad úspešným a vydareným ránom. Lovu zdar! zobraziť celý popis