Vykúpenie

15-ty Január je vždy špeciálnym dátumom, nie len pre to, že už býva tradíciou, že v tento deň mávam skúšku ale hlavne pre to, že mám narodeniny. Deň sa začal naozaj krásne, vonku pravá zima a slnečná obloha. Ideálne počasie na pochôdzku za líškami. Líšky však musia trocha počkať, pretože ako som spomínal prv musím napísať skúšku. Ako na potvoru som to nejak pokašľal a namiesto zelenej mi v maise svieti červená. No nič nabudúce sa musím pripraviť o to lepšie aby som skúšku zvládol. Cestou autobusom domov si plánujem kam do revíru pôjdem. Rozhodnutie padá na časť, ktorú nazývame „Paršivina“. Doma len otcovi zreferujem ako som dopadol v škole a hneď sa obliekam do zeleného. Pri pohľade do trezora tentokrát ZG – čka ostáva v teple a rozhodnutie padá na ZH – čku. Po zbalení všetkých vecí sa už veziem v aute. Zapíšem sa do knihy návštev a auto nechávam pri hlavnej ceste a stúpam hore k vopred vybranej lokalite. Na moje prekvapenie pozorujem na úzkej lúke diviaky. Je tam 5 mladých a 2 dospelé diviaky. Pomaly sa k nim približujem ale nestíham ich vyfotiť ,pretože pred mojimi očami zaľahujú do kríkov. Jedno prasa však zaľahlo skoro na lúke a mne sa podarí dostať k nemu asi na 30 metrov. Robím pár fotiek a potichu odchádzam, pretože mi zavolal otec, že už potrebuje auto. Tak sa teda ponáhľam odpísať z knihy aby som mu auto priniesol v čas. V polovici cesty zareagujem pohyb. Ani nie na 25 metrov stojí po mojej pravej strane líška. Na prvý pohľad je vidieť tenký chvost a holý chrbát. Nie je čas na rozmýšľanie, rýchlo dvíham kozlicu a za líškou posielam 5,1 – tky. Po výstrele líška ostáva v ohni. Keď som prišiel k nej nebol to pekný pohľad, 80 % tela mala napadnutých prašivinou. Som rád že som jej takto pomohol, pretože sa musela určite trápiť a zároveň som zachránil zopár líšok pred touto rýchlo prenosnou chorobou. Tak takto skončil príbeh mojej prvej ale dúfam, že nie poslednej líšky v roku 2018. Lovu Zdar, líškam zmar !