Môj druhý diviačik

Na spoločnej polovacke som dva krát strieľal na diviaka prvý krát v behu na ceste a druhý krát v brehu pomedzi stromy. Medzi tým sa strieľať nedalo daxelkopov visel na nom zahryznutyý za lopatku. Videl som mu ucho a kusok za lopatku tak som mieril za lopatku bolo to len par sekúnd tak nebolo čo vymýšľať a pes bol konečne kúsok mino neho. Zaznel výstrel a diviak s hlásiacim psom odišli preč. Počkal som na koniec pohonu a s hospodárom a pár nadšencami sme sa pobrali za ním lesom. Farba slabá fŕkanie sýtej červenej farby. Ale kopovík išiel pekne po nej. Mojim odhadom po cca 2 km sme prišli k menšej mladine kde vošiel. Psa už nebolo tak sme sa dohodli že odídeme mladinu a uvidíme či ostal alebo pošiel ďalej. Na vrchu stretávam kolegu a po pár informačných vetách počujeme ako kopov hlási na mieste pod nami. Hneď som zbehol dole brehom aby sme to obsadili. Trvalo to skoro hodinu psa som počul hlásiť potom nie ale to bolo len terénom. Potom zaznel výstrel a po chvíli radostné výkriky. Kolega ho dostrelil cca 1,5 až 2 km od miesta kde ho pes zadržal. Chcem poďakovať nadšencom čo sa podieľali na dohladaní a hospodárovi za to že jeho kopov odviedol perfektnú prácu. Pri rozoberaní sme skonštatovali dutú ranu vošla cez lopatku a vyletela druhou stranou vo vrchnej časti brucha bližšie ku chrbtici boli jemne chytené pľúca a žiadne orgány ani cievy neporušené. Proste to niekedy takto vyjde a boli sme z toho vsetci prekvapení. Pri výstrele boli vyseknuté tri rebrá. Bol to silný zážitok a som rád že neostal napospas zime a vlkom. Určite tak skoro na to nezabudnem.