Dvakrát a dosť

Na včerajšej spoločnej poľovačke som skoro uveril, že líška je naozaj prefíkaná ako v rozprávke. Keď pohon začal, počul som v diaľke pokrik honcov a štekot psíkov. Väčšinou prvé unikajú líšky, tak som zbystril pozornosť. Ale i tak som ju zbadal, až keď bola odo mňa asi 100 metrov. Pomaly dvíham pušku a sledujem ju, ako sa približuje. Ide však okrajom hory, kde je to pomerne hustejšie. Slabo zapískam, aby som ju na chvíľu pristavil. Naozaj to počula, ale zastavila mi za stromom, videl som iba chvost. Po chvíli sa pohne, zdá sa mi že už rýchlejšie. Tak znova zapískam a líška druhý krát zastaví za stromom. Aj som si v duchu povedal: to nie je ani možné. Našťastie som zbadal pred ňou asi metrovú medzeru. Ale líška ma naťahovala ďalej, ukázala sa až skoro po minúte. Už som však nečakal,trocha predsadím a potiahnem. Horou sa ozval výstrel, ale na prekvapenie mi zmizne z dohľadu. Odbehnúť som ju však nevidel. Čakám na stanovišti ešte vyše polhodiny, kým neskončí pohon. Potom idem na nástrel, viem presne kde som strieľal. Moju prefíkanú líšku som zbadal až na mieste, ako leží v prehlbine. Ostala v ohni. Tak tentoraz bolo šťastie na mojej strane...