popis: Napriek našim snahám, o ostrahu kukuričných polí, tieto dostali poriadne zabrať. Zver si vždy našla cestu ako sa vykŕmiť pred blížiacou sa zimou. Množstvo kukuričných stebiel zostalo po žatve pováľaných na strniskách. Škoda takto...Napriek našim snahám, o ostrahu kukuričných polí, tieto dostali poriadne zabrať. Zver si vždy našla cestu ako sa vykŕmiť pred blížiacou sa zimou. Množstvo kukuričných stebiel zostalo po žatve pováľaných na strniskách. Škoda takto bez úžitku nechať zhniť kvalitné krmivo. Pár vriec klasov kukurice som s Mirom nazbieral a vyviezol do inej časti revíru, nech aj tu žijúca zver si pomôže pred zimou. Zver z okolia polí tiež pokračovala v dozbere. Taký dozber ako vedia urobiť diviaky, vysoká či medvede nedokážu urobiť ani družstevníci. Hneď po pokosení kukurice som na strnisku pár krát zazrel diviakov už za šera. Nebolo to však ani raz na streľbu. S Mirom sme sa nevedeli dočkať splnu. Hneď v prvú noc pred splnom som nás zapísal na strniská. Už o siedmej sme sa posadili na okraj poľa západne od štátnej cesty. Takmer dvojmetrová žihľava nám poskytovala dokonalé krytie. Úzky pás poľa pred nami pozvoľna prechádzal do lesného porastu. Pravdepodobnosť, že vyjdú diviaky tu, bola dosť vysoká. Sedeli sme čosi viac ako hodinu, ale nevyšla ani noha. Z letargie nás prebrala siréna jedného kamióna. „Ideme ?“, „Prebiehajú cez cestu na druhú stranu“, zrazili sa naše myšlienky na pol ceste. Pozbierali sme sa a poďho na druhé pole. Vo svetle reflektorov sme pri okraji cesty zazreli tri kusy vysokej. „Tak neboli to diviaky, ale nevadí, počkáme teraz chvíľu tu. Určite niečo vyjde“, snažím sa pozdvihnúť klesajúcu náladu. Na protiľahlom konci poľa je rieka lemovaná brehovým porastom. Práve v tieni týchto stromov zbadám podozrivý tmavší fľak. Chvíľu sa nehýbe, ale potom smelo vykročí hlbšie do stredu poľa. Na žltom podklade strniska, osvetlenom mesiacom, sa dá dobre prečítať silueta diviaka. Je však veľmi ďaleko. Mesiac ešte nepokročil na svojej púti tak, aby osvetlil celé pole. Využívame preto situáciu a v tieni sa pomaly približujeme k diviakovi. Tento sa kŕmiac pomaly približuje k vysokej. „To veru nie je malý diviak Pali“, potvrdzuje aj moje zistenie Miro. Ide vskutku o veľkého kanca. „Daj ruksak, ľahnem si a skúsim zamieriť“, súrim Mira. Diviaka vidím v puškohľade celkom pekne, ale nemôžem vystreliť. V pozadí rozoznávam medzi konármi stromov svetlá z okien neďalekej farmy. „Takto to nepôjde, musíme ísť ešte bližšie“, ruším polohu ležiaceho strelca a sunieme sa ďalej popri rieke. Pribrzdilo ma čľapkanie vody. „To asi nebudú pstruhy“, spýtavo hľadím na Mira, či aj on ten zvuk počul. Len pokrčil ramenami. Chvíľa nášho váhania stačila na to, aby sa kanec premiestnil o hodný kus ďalej. Pripojil sa k vysokej. Teraz bolo zrejmé, aký je veľký. Kohútik mu siahal pomaly do pol tela najbližšej jelenice. Noc síce môže mýliť, a aj terén, ale nebolo pochýb, že je to poriadny macek. „Nemá zmysel sa za ním teraz naháňať, vyčkáme čo urobí“, mením stratégiu. Stále krytí v tieni stromov máme pole ako na dlani. Nemohli nám preto ujsť dva tmavé kusy, prichádzajúce od rieky, teda od susedov. Dva rovnako veľké kusy, ale menšie ako kanec. „Vyzerá to na lanštiakov. Ku kancovi sa už nepriblížime. Keď sa pohneme tieto nás zradia“, viac pre seba si šepkám popod nos. „Dnes má kanec šťastie, skúsim jedného lanštiaka“, šepkám Mirovi a opäť mu beriem z pleca ruksak. Na okraji poľa je mládza a rosa ešte nepadla. Ležiac s puškou na ruksaku je mierenie pohodlné. Dáva mi to možnosť kvalitne zamieriť. Z komory diviaka posúvam svietiacu bodku za jeho uško. Po výstrele diviak zostáva v ohni a druhý sa tryskom rozbehol ku ceste, teda do nášho. Našťastie nešlo v tej chvíli žiadne auto a diviak sa bezpečne dostal na druhú stranu cesty. Keď sme prišli k diviakovi prekvapila ma jeho veľkosť. Veru som nečakal, že to bude dvojročná svinka. Našťastie bola nevodiaca. A možno aj ten druhý kus bola svinka, kto vie. A kto vie, prečo nemali mladé. „Miro, ja idem domov po vozík, a ty zatiaľ stráž a urob diviačikovi výrad ako sa patrí. Keď prídem, spravíme fotodokumentáciu“, inštruujem Mira. O pol hodinky som s mojou novou hračkou, Ladou 4x4, spoľahlivo krížom cez pole dopravil vozík priamo k diviačikovi. Miro sa musel za ten čas poriadne nudiť. Suché steblá kukurice vyzbieral po širšom okolí a poriadne poobkladal diviačika. Posledný hryz mu dal výdatný a z pekne očistených kukuričných klasov. Pristúpili sme teda k fotodokumentácii. Ako si tak fotíme z krovín pri rieke registrujeme praskot a šuchot konárov spôsobený predierajúcou sa zverou. Už sme sa tu stretli s medveďmi, tak opatrnosť je na mieste. Pred vyvrhovaním som si vedľa diviačika položil ruksak a naň pripravenú flintu. Jeden nikdy nevie.... Ja s čelovkou na hlave som dával na poriadok diviaka a Miro s veľkou baterkou občas kontroloval okraj poľa. Po naložení diviaka na vozík som si potreboval umyť ruky. Krv na rukách už zaschla a taký som nechcel zababrať nové autíčko. „Ber flintu na plece a ideme k rieke“, pobádam Mira. Pre istotu sme narobili trochu hluku, aby to neznáme čudo v kroví vedelo že ideme. Asi sme pôsobili dosť hrozivo, lebo pri rieke už nebola ani noha. Lepšie povedané nič sme nevideli. Tak som sa poumýval a diviačika dopravil domov bez ujmy. Nakoľko divina išla kolegom v združení, rozoberanie sa nekonalo. Mali sme o to viac času na debatu. No a aby sa lepšie debatovalo, prišiel na radu aj nejaký ten kalíšok. zobraziť celý popis