Lovu zdar

Príchod babieho leta,posledné hrejivé lúče a jesenné stromy, ich pestro sfarebné listy, dozrievajúce šípky, sladučké gaštany, hľadanie hríbov .. To všetko ja môžem.. A rána! Rána v hore milujem. Tie vône, pachy, krištáľová rosa, prerod svetla z tmy, jemné lístie, ktoré pod nohami zatiaľ nešuští.. To je výzva na skorú vychádzku. Ráno sa mi vstáva ľahko, oveľa ľahšie ako do práce,však to poznáte. Vtedy mi ani puška nie je ťažká i keď šľapem strmým kopcom potme do vrchu. Manžel ma necháva ísť si po svojom a ja si vychutnávam brieždenie. Nádhera. Chvíľu počkám na dostatočné svetlo a pomaličky z kroka na krok sa vydávam za zážitkom, ktorý pre mňa les chystá. Onedlho v ďalekohľade badám oči. Muflón. Ani sa nepohnem. Zdá sa riadny, no je príliš ďaleko a skrz stromy ho  neprečítam. Kuker mi v rukách po nekonečných minútach oťažieva, no nechcem sa pohnúť. Našťastie sa skláňa a ja sa opatrne priblížim. Sleduje ma, no zostáva. Je to mladík, jednotka . Pušku opieram o strom,  kríž leží na lopatke a ja potiahnem kohútik. Po rane neznačí, uteká za kopec, no ja dúfam.. Krátka modlitba a idem pozrieť.. Leží, môžem vydýchnuť. Lovu zdar.