popis: ,,Naši psi držali stopu pekne, tak sme ťa nevolali. Zastavilo nás prvé ležovisko a nedokázali sme pokračovať ďalej." Zneli prvé slová v telefonáte a pokračovali: ,,od rána sa trápime, ale nepohli sme sa nikam." Je neskoro večer, ta...,,Naši psi držali stopu pekne, tak sme ťa nevolali. Zastavilo nás prvé ležovisko a nedokázali sme pokračovať ďalej." Zneli prvé slová v telefonáte a pokračovali: ,,od rána sa trápime, ale nepohli sme sa nikam." Je neskoro večer, tak to nechávam na nasledujúce ráno v dohodnutú hodinu. V hlave hneď preratúvam a vychádza vysoké číslo 27. Slušná studená stopa! No vzápätí to otáčam na humor a reagujem v poľovnom zrube pri sviečke na kolegove slová, aké sú šance... ,,...nájdeme, veď 2.7 som mal 27 rokov, ten bude náš!" Samozrejme, že zaspávam s malou dušičkou pri praskajúcom dreve v piecke. Ráno je studené. Podávam ruku z vyhriateho vrecka chlapom na dohodnutom mieste. Cestou na nástrel vyťahujem potrebné informácie a z nich usúdim, aby ma zaviedli rovno na to záhadné, nimi opísané ležovisko. Remeň pomaly šuchoce a otáča lístie. Cobi obhajuje povesť jemnosti čuchu bavorakov a vyberá smer. Hneď ho vraciam na ležovisko, lebo ukázal smer príchodu raneného jeleňa. Tvrdohlavo opakuje tu istú trasu, znovu ho brzdím a odnášam s jemnou nervozitou na podfarbené ležovisko. S tretím a rovnakým výberom toho istého smeru si uvedomujem, že tvrdohlavý som tu ja! Musím poľaviť v tvrdohlavosti a dať si udalosti do kopy. Jeleň zaľahol za vyvierajúcou mlákou...farba okrem ležoviska nie je...psi predo mnou, nevedeli pokračovať... ,,...nechaj psa pracovať," opakujem si, a ešte: ,,...začni mu dôverovať," dohováram si. On stále sebavedome drží stopu, schádza po prameni nižšie a znovu na trasu oproti príchodu jeleňa. Vratistopa? Jedina odpoveď tejto zlomovej časti dohľadavky! Po štyristo metroch vratistopy schádza pes zo svažnice a s napnutým remeňom ťaháme do hrebeňa. Ja stále netuším, akú stopu držíme, a takto to pokračuje ďalšie dva kilometre. Pes má moju veľkú dôveru, pretože vidím a poznám, keď pracuje s dôkladnou jemnosťou pri držaní studenej stopy. Kameň, balvan, skala? Niečo z toho mi padá zo srdca, keď vidím jemný pofarbený oter na lístí bukového konára. Áno, áno, áno, toto ste vy! Bayerischer Gebirgsschweisshund! Presne pre toto vás mam v mojom poľovnom vášnivom srdci, ktoré len vy dokážete zahriať, a to poriadne! V tom spočíva moje silné sebavedomie, keď viem, že vypracovanie stopy máme za sebou. To je tá prvá najdôležitejšia časť dohľadavky, po nej nás už nič nedokáže zviesť z držanej stopy. S Cobim sme spojení pevným remeňom – on ma vedie, a ja mu svojou dôverou odovzdávam pozitívnu náladu. Verte mi, cez remeň toho pes cíti veľmi veľa! Dôkladné držanie stopy ho vracia druhou vratistopou späť, čím ukazuje budúcemu lesnému inžinierovi, ktorý ma sprevádza, ako vyzerá detailné vysávanie s dôkladným vypracovaním smeru. V jeho hlbokom dýchaní som len započul: ,, ....no do ..., to som v živote nevidel, a to mám niečo za sebou odpaľovane!" Usmievam sa a hrdo držím remeň. Druhá najdôležitejšia časť dohľadavky prichádza. Správne vypustenie psa. Po štyroch kilometroch, tesne pod hrebeňom, je pes silno zapretý v remeni, pracuje polovysokým nosom a otáča sa ku mne! Ešte chvíľku ho nechávam, kontrolujem GPS a vypúšťam ho zo slovami ,,je tvoj!" Ostré štekanie po 700 metroch prechádza do najkrajšieho tónu pre vodiča, a tým je hrubý hlas stavania, ktoré sa nesie dolinou. Pripnutie GPS : ,,Cobi a korisť nájdená" stojí na čísle 7,2km. Prisahám, že magické číslo pre mňa, pri tejto dohľadavke. 27 hodinová stopa, 2.7 27 rokov, 7,2 km. Pes má jeleňa opretého v skalách o stenu a jeho hlasné stavanie mi umožňuje príchod k jeleňovi na dostatočnú vzdialenosť bezpečného dostrelu. Ten pocit pri pohľade, keď sa ukážem Cobimu, aby ma registroval, je výnimočný! Výnimočný naším prepojením, ktoré nedokážem opísať slovami. Je to podobný pocit, ako keď strelcovi jeleňa vyhŕkla slza pri odovzdávaní zálomku, pretože v deň výstrelu oslavoval svoje narodeniny. Všetko najlepšie. Farbiarom Zdar zobraziť celý popis