Po lajdackej rane

Jedno neskore letne rano o 3:30 uz sedim na posede. Neskutocne ticho, ktore si budem dlho pamätat. Ani vtaky nebolo pocut. Proste ticho ako stvorene k oddychu. Pozoruje par kusov vysokej ako zatahuju do lesa. Je 1. september. Mam ja povolenku na jelenicu, ale ta ma cas po ruji hovorim si. UZ je pekne vidno, ked v potoku pocujem velky lomoz. Vedel som, ze idu diviaky z nedalekej kukurice. CCa 100 m pod posedom vysiel z jarku lanstiak a smelo si kraca do lesa. Vyslo ich viac ale ostali stat na kraji potoka a cakali co bude. Myslim si prveho lanstiaka nestrielam, pockam na ostatne. Ale ako sa priblizoval, zbadal som cudny utvar, ktory mu visel z brucha. Pozeram na dalekohlad, krvava farba nevesti nic dobre. No, vravim si, na prveho si nechcel ale vystrelis. Pustil som ho na jednu liniu s posedom, cca 50 m, trosku som predsadil nakolko neraegoval na pisknutie a padol vystrel. Lanstiak ostal v ohni. Po prichode k nemu som hned zbadal, ze som nebol prvy, kto po nom strielal. Trosku vnutornosti trcalo von po nie vydarenej strele niekoho predo mnnou.Ale po otvoreni bolo vo vnutri vsetko dokonale obalene sadlom a uplne zahojene. Hm, priroda si poradi so vselicim. Doma kalisok na dobre rano a podho pracovat :)