Dlhá trať

Na brieždení prechádzam lúčnymi komplexami totálne zničenými od diviakov. V diaľke vidím v rannom šere rozlezené množstvo tmavých bodiek. Z kroka na krok sa priplichtím k slušnej čriede diviakov no vybrať medzi nimi zodpovedne kusa bez diviačat je prakticky nemožné. Chlpaté aj vylenené všetko na jednej kope. Väčšie kusy sú zodpovedne prepletené s drobizgom a aj tých pár lanštiačok čo sa dali v dorytej lúke rozoznať, má oťahané struky. Preto všetko púšťam bez rany do hustého porastu v dolinke. Nič to ...tradááá domov. Poľnou cestou ťapkám späť k autu, keď tu....v protisvahu na vzdialenom konci lúky zbadám ďalšieho diviaka. Samotný lanštiačik obracia šúplaty trávy a smeruje do blízkej mladiny. V rýchlosti analyzujem svoje možnosti, pretože viac ako pol minúty už isto nemám. Pár metrov predo mnou je na lúke samotný zabudnutý bal sena. Rýchlo k nemu, oprieť pušku, posledná kontrola kusa ďalekohľadom, kríž na chrbticu...lanštiačik postojí pár metrov od hrabiny ...BÁC! Diviak odkazuje v ohni a ja premáham adrenalín. Je mi jasné že je to poriadna diaľka. Neveriacky krútim hlavou nad účinkom SST-čka a už x-tý raz spokojne konštatujem, že tá moja silikónová švédka bola predsa len skvelá voľba. LaLZ!