Veľkolepý návrat domov

"Chlapci, ale to je 271 metrov, to je priveľa!" "Ale prestaň, vyskúšaj, veď musíš byť strašne nadržaný po šiestich mesiacoch a chceš si pripomenúť ten pocit vysokého tepu, rozbúšeného srdca a pokúsiť sa ovládnuť kontrolu nad dýchaním". Tak si to veru aj pripomínam. Pravá poľovnícka triaška ma ovláda a ja nedokážem podržať kríž na tele roháčika! No šesťročný pánko hrá so mnou a necháva mi chvíľku na vydýchanie sa. Odkrýva komoru a ja stále špekulujem...váham...no chlapci ma povzbudzujú a ja naberám na odvahe! Posledný hlboký nádych a dych zatajený spolu s krížom na oranžovom chrbáte! Jemný dotyk napináčika a rana dvíha srnca do výskoku. Odbieha a stráca sa v lese. Ľahká práca pre Cobiho a po 40 metrov je radosť v našich očiach. Zvlášť po takej vzdialenosti (pri streľbe)! "Chlapci, úprimne: veľké ďakujem, že sme si pripomenuli, ako sme všetci štyria spolu silne prepojení." Lovu vďaka!