Špicerik

Je 15hod. konečne končím v práci skôr. Snáď sa do 16h stihnem vychystať. Cestou z práce sa zapisujem do vychádzkovej knihy. Doma sa rýchlo prestrojím, beriem svoju kozičku (ZH 304), do auta hádžem spacák a vyrážam do revíru. Počasie sa konečne trocha umúdrilo, takže viditeľnosť je dosť dobrá. 16:05 sa usádzam na posed, ktorý je na kukuričnom strnisku, šupnem sa do spacáku a čakačka môže začať. Netrvá dlho a po strnisku sa ženie čierna guľa. Dobrý kanček, ale nemám záujem, kedže v tomto období je vyvoňaný, nakoľko prebieha chrutie. Ďalšiu polhodinku sa nič nedeje. Až potom sa z pravej strany blíži jeden kus vysokej. Beriem do ruku ďalekohlad, ked je na 50m zisťujem, že je to jelenica. Trochu sa zamyslím, ale svedomie mi nedovolí na ňu vystreliť a to z jediného dôvodu, o tomto čase je jej plod v tele už dosť veľký (mal som možnosť vidieť) a preto jej a jej ešte nenarodenému mláďaťu darujem život. Jelenica pomaly prešla na 30m pred posedom a zaťahuje do lesa. Ked sa už zdalo, že dnes to bude opäť bez výstrelu, spoza posedu bolo počuť na strnisku šuchot kukuričného lístia. Beriem do ruky ďalekohľad a opatrne sa vykloním z posedu. Ani nie na 50m vidím 2 kusy vysokej. Rozdiel vo veľkosti je viditeľný. Žeby jelenica a jelenča? Nie, sú to dva jelene. Tomu väčšiemu vidieť medzi ušami dlhé špice, snáď i 50cm. Druhý kus to má omnoho kratšie i tenšie. Beriem do ruky moju ZH, zapínam bodečku a čakám na vhodný moment. Konečne zaznie výstrel, jeleň značí zásah na komoru vysokým výskokom. Odbieha za posed a za malú chvíľu nastáva ticho. Pomaly sa balím, schádzam z posedu. Ani neviem prečo, ale idem tým smerom kadiaľ utekal. Prvé kvapky krvi ma ukludňujú, svietim pred seba a vari 25m od nástrelu, leží môj špicerik. Prichádzam k nemu, dávam mu poslednú úctu, zakladám plombu a zároveň dakujem patrónom poľovníkom za tento dar. Lovu zdar priatelia!