Nervák...

V ten deň dopršalo, obloha sa mierne potrhala a mokrý chodník sa dal lepšie využiť na tichý presun. Po daždi sa ochladilo a vtedy, pred zotmením, nastal ich čas, čas jeleňov. Sadol som si na kraj nepokosenej lúky medzi dva rujoviská, chýbalo tomu jediné, hlas jeleňa. Po čase dvíham ručadlo a ozývam sa prvý ja. Zamnou mi opatrne odpovie jeleň, chvílu čakám a ozývam sa zas. Pár krát sa vystriedame a ostane ticho. Zanedlho však pukla halúzka... a ďalšia... o čosi bližšie. To sa už so zatajeným dychom ani nehýbem... a vtedy... ma vyšiel pozdraviť osobne...