Nevzdávať sa!

Výstrel padol pred zotmením a mne telefón zvoní až na druhý deň doobeda. Na mieste zisťujem informácie od prítomných, že v noci bolo dohľadávanie s tromi psami neúspešné a bez úspechu pokračovalo opäť ráno. S najvernejším štvornohým priateľom Cobim vyrážame a dúfam, že budeme úspešní. Remeň odmotaný a Cobiho nasadzujem na nepofarbený osemnásť hodinový nástrel priamo na poludnie. Smer ukázal správny, keďže po dvadsiatich metroch je označená farba. Prvá a zároveň posledná! Napnutý remeň nás vedie cez remízku do slnečnice. Trápim sa! Nedokážem viesť psa na remeni v slnečnici, kde je to priam nepriechodné a k tomu pekných 29 stupňov. Spotený, doškriabaný a už aj unavený odopínam obojok a púšťam psa na voľno. GPS ukazuje veľmi pomalý pohyb psa, ktorý sa vracia z dôvodu straty stopy. Robí jeden kontrolný okruh a naberá iný smer, čo je pre mňa potešujúce, pretože viem, že drží stále stopu. Znovu okruh, druhý, tretí a už sme pri psovi. Štvrtý okruh a domáci sa ma pýtajú: „bude z toho niečo?" „Na mne to nezáleží," odpovedám, „ale teší ma, že psík to stále nevzdáva." Po piatom okruhu, smer vypracovaný a Cobi pomaličky pokračuje. Zrazu všetkým padajú kamene zo srdca, keď sa z ničoho nič ozve hlas farbiara! Áno, áno a ešte raz áno, kričím si vo vnútri sám pre seba. Hlas má hrubý, ale takto unaveno a vyčerpano som ho nikdy nepočul hlásiť. Veľmi ma potešil, vzhľadom na okolnosti dohľadávky a tiež chlapi, ktorí to nevzdali a vyskúšali nás dvoch s Cobim. Farbiarom Zdar!