2 roky a 22 dní

Áno 2 roky a 22 dní trvalo kým som znova strelil v domácom revíri diviaka.Ale pekne od začiatku. Bol krásny slnečný a nadpriemerne teplý augustový deň ktorý priamo vyzýval na vyoranie posledných erteplí. Čiže keď je riadna makačka musí byť aj zaslúžený relax. Preto v 19hod idem zapísať do knihy no vidím ,že vonku je polka združenia a pomaly nie je kam sadnúť. Tak už len ostáva pole s lucerkou vedľa kukurice kde sú diviaky no nechce sa im vôbec chodiť von. Ale nakoľko štastena bola riadne unavená tak okolo 19hod sa ukazuje na 400m hlava z kukurice po lepšom zaostrení vidno ,že ide o diviačika no klasika ide o introverta ktorý nie je spoločenský typ a bojí sa spoločnosti preto naspať zaťahuje do kukurice. Ale za 5min mu nedá a znova vyťahuje ale tento krát na pol tela no už sa zdrží dlhšie ,ale znova zatiahne. Klasika netrvá ani 5min a zase ide von no tento krát už nie sám. Má aj kamaráta.Obaja sú rovnakej postavy ako by ich jedna mater mala. Po výmene ďalekohladu za puškohľad sa uisťujem ,že ide o kančekov. No na ranu sú stále ďaleko respekt nie som taký dobrý strelec aby som strielal cez 300m. Preto uvažujem ,že k nim našúlam no vietor je proti a fúka zrovna na nich. Ale keď už bola štastena na mojej strane diviaky naberajú odvahu a vyťahujú do polky poľa kde už nemajú dobrý vietor a karta sa obracia v môj prospech preto nelením a s 3nožkou v ruke vyrážam k nim v ústrety. Z času na čas sa zastavím a kontrolujem kde sa chalani štetinatý nachádzajú. Konečne sa k nim dostávam na schopnú vzdialenosť rozťahujem trojnožku a zapínam bod. Diviačiky idú pekne vedľa seba a sem tam sa predbehnú najpr jeden potom druhý no zrazu jeden z nich zarazí a ostane stáť v suchom kole lucerky tu nastáva konečne moja šanca ktorú využívam a vzduchom sa nesie výstrel z mojej Zolky. Vďaka plameňu ktorý vyšlahne z hlavne nevidím značenie diviaka až sa zorientujem a vidím naprieč polom utekať už len jeden kus. Kus teda ostal v ohni. No teraz otázka ako ho v podrastenej lucerke dohľadať ,ale vďaka orientačnému bodu ktorý bol vysielač na neďalekom kopci zhruba viem trasu tak sa vyberám v ústrety diviačikovi ktorého nachádzam ležať na mieste kde som predpokladal. Natešený z úspechu a dobrej rany na stavce kam som aj približne mieril dávam plombu a posledný hryz a sebe spomienku za klobúk v návale eufórie robím pár fotiek a volám hospodárovi. Potom už len pre auto a horko ťažko naložiť do auta a hurá do neskorej noci rozrábať zableteného štetináča. A takto končí môj príbeh na ktorý som čakal 2 roky a 22 dní. Lovu zdar. PS: Ano viem blbá strana.