popis: „Dajme si od smädu bavoráčika na terase“, láme ma žienka v piatok poobede. „Nechcem“, stroho odpovedám a prehltnem slinku. „A gin s tonikom nechceš?“, pokúša ďalej. „Nie, nechcem“, zanovito trvám na svojom. „Ani pivko neb...„Dajme si od smädu bavoráčika na terase“, láme ma žienka v piatok poobede. „Nechcem“, stroho odpovedám a prehltnem slinku. „A gin s tonikom nechceš?“, pokúša ďalej. „Nie, nechcem“, zanovito trvám na svojom. „Ani pivko nebudeš?, nedá pokoj. „Nie som smädný“, klamem. „To sa mi nezdá, ty chceš ísť určite večer do hory“, odhaľuje moje skryté úmysly. „Veru som nad tým uvažoval“, priznávam farbu. „A strelíš mi už konečne nejakého srnca? Už dva roky sme nemali srnčí gulášik“. „Jasnačka, keď vyjde nejaký výradový strelím“. „Mohol by si byť aj trochu odvážnejší, ty stále len chovných vidíš“, hádže po mne výčitku. Pred siedmou som sa teda obliekol do zeleného, hodil na plece kozličku a pobral sa na Nivy. Zobral som aj krmivo pre líšky, že sa pristavím na mrchovisku, veď beží monitoring a ani líštičku by nebolo od veci streliť. K mrchovisku som sa musel prebrodiť trávou miestami až po pás. „V takej tráve líšku neuvidím a aj so srnčou bude problém“, dumám s prehlbujúcou sa vráskou na čele. Presunúť sa do inej lokality sa mi už veru nechce a tak sadám na posed. Ďalekohľadom prezriem lúku ale tá je úplne prázdna. Žiaden pohyb. Viac ako hodinu krútim hlavou zľava doprava. Už poznám každý tmavší fľak, každé hrubšie steblo trávy v okolí. Občas sa strhnem lebo periférne zbadám na pravej strane posedu pohyb v otvore pre dvere, ktoré som ešte nestihol urobiť. To krík liesky za posedom sa od jari rozrástol a pár konárikov presahuje k posedu. V ruksačiku nosím záhradnícke kliešte pre každý prípad. Nuž som sa rozhodol, že konáriky ostrihám. Popri kutraní sa v ruksaku som hodil očkom na lúku pred posedom. Zdalo sa mi, že je tam tmavší fľak, ktorý tam pred chvíľou nebol. Dokonca sa ten fľak pohol. Cez pozorovací ďalekohľad som zbadal červenkasté telo predierajúce sa vysokou trávou. Netrvalo dlho a telo zdvihlo na krátku chvíľu hlavu. Zamarilo sa mi že vidím malé parožky. Strihanie konárikov som odložil na neskôr a naplno sa venoval srncovi. Bolo to však dlhé venovanie. Srnec sa popásal a hlavu zdvihol len občas a aj to len na chvíľu. Pomaly smeroval šikmo bližšie k posedu. Veľmi dlho som si nebol istý, čo má na hlave. Pri pohľade spredu sa mi zdalo že vidím iba jeden parožtek a to ľavý. Pri pohľade zboku som videl akoby výsady. Popásajúceho sa srnca som sledoval dobrých 20 minút, až ma začali oči bolieť. Musel som im dať oddych. Počas oddychu sa srnček presunul do nižšej trávy a na celkom dobrú vzdialenosť. Krátky pohľad a už som si bol istý, že medzi ušami vidím iba ľavý parožtek bez výsad. Na mieste pravého bola diera. Kozlicu som vysunul z okna a položil predpažbie na penový valček. Oprel plece o rám okna posedu a začal mieriť. 5,6x52R nie je strela vhodná do hustej trávy. Nádejal som sa, že sa v tráve objaví nejaké okno. Bodka puškohľadu bola prilepená na vrch srncovej lopatky. Mal som v úmysle streliť na chrbticu. Musela to byť ukážková rana. Verím svojej kozličke tak som si trúfol. O deviatej sa srnec dostal do redšej trávy odhadom na 100 m. Videl som pár centimetrov chrbta krk a hlavu. Ranu som teda položil na vrch lopatky a vystrelil. Hneď po výstrele som zdvihol hlavu a sledoval, či nevidím niečo utekať lúkou. „Žiadny pohyb nevidím, asi to bola dobrá rana“, hútam. Pri ranách na chrbticu je možné sa ľahko pomýliť, nuž schádzam okamžite z posedu a idem hľadať nástrel. Na otvorenej lúke, v tráve vysokej po pás a bez oporných bodov, je to trochu problém. Krokujúc 100 krokov som prišiel na miesto, kde mal ležať srnec, ale srnca nebolo. Natiahol som krk ako sa dalo a urobil ešte pár krokov. Krokov bolo nakoniec 120 keď som zbadal srnčeka hrabajúceho nohami. Na tele som nevidel žiadny zásah. Hľadaním vstrelu som nechal zdržiavať. Nenechám ho predsa trápiť sa. Podrezanie, či záraz mi akosi nie je po chuti, tak som srncovi priložil ku krku hlaveň a vystrelil. Aj sa mi zazdalo, že to bola nejaká divná rana, preto lámem kozlicu a pozerám na náboje. No pekne, ja som v snahe ukončiť čo najskôr srncovo trápenie vystrelil štvorkami brokmi. Na takú vzdialenosť urobila brokovnica poriadny tunel v krku. Srnec sa už viac netrápil. Medzi tým mi neušlo, že srnček má aj pravý parožtek. Mal poškodenú pučnicu a tak parožtek rástol dozadu medzi uši. Ani pri vyvrhovaní som nezistil, kde išla prvá rana. Až doma, keď som ho odral z kože sa ukázala dierka ako malíček na krku tesne pred lopatkou. Bolo to asi 10 cm od miesta kde som mieril. Kto vie, či som ranu trochu strhol, alebo sa strela otrela o nejaké steblo trávy a trochu sa vychýlila. Bol to ročný srnec a bol vo veľmi slušnej kondícii. Vyvrhnutý vážil 16 kg. Pri úprave trofeje som zistil, že srnec mal okrem poškodenej pravej pučnice aj deformovanú pravú stranu lebky. Kto vie, čo sa mu stalo. Či to bol následok úrazu, alebo vrodená vada to už veru nezistím. zobraziť celý popis