Nečakané stretnutie zoči-voči

Celý príbeh začal už v piatok 29.4.2016 poobede, kedy som si našiel konečne chvíľu času na prípravu úkrytu na fotografovanie. Okrem úkrytu bolo treba vyčistiť okolie od vysokej trávy, ktorá pri fotografovaní robí obrovský problém. Úkryt bol pripravovaný najmä na medveďa. Príbeh ako zo sna pokračoval na druhý deň. Okolo 16,30 hod. sa mi ohlásila kolegyňa poľovníčka, či sa nechystám do revíru. Dva krát sa mi moc nechcelo, ale okolo 17,00 hod. zvíťazila túžba niečo odfotiť nad únavou. Po zapísaní do knihy návštev pokračovala cesta na pripravené miesto. Očakávanie bolo veľké príde medveď nepríde. Cesta ubehla a už lieziem do úkrytu. Vybral som z puzdra statív, rozložil som ho a potichu som naň pripevnil fotoaparát. Ešte obliecť maskovacie oblečenie a môžem čakať. Keď tu zrazu začujem šuchot z neďalekých kríkov a periférne registrujem pohyb. Pomaly otáčam hlavu a vidím čo vidím. Prvé mi preblyslo hlavou zase niekto venčí psov. Ale po lepšom zaostrení neverím vlastným očiam. Veď to je vlk 25 m odo mňa a približuje sa ku mne. Opatrne dávam ruky ku fotoaparátu a snažím sa ho zložiť zo statívu. Do frasa zasekol sa. V duchu si vravím Paľo opatrne, toto keď pokašleš bude zle nedobre. Po 2-3 sekundách dávam fotoaparát dole a opatrne ho natáčam do smeru kde vo vzdialenosti už len asi 8 m začala mladá vlčica vykonávať malú potrebu. Vetrí a pozerá mojím smerom. Ten pohľad z očí do očí je neskutočný. V tom sa snažím zaostriť, ale rovno pred objektívom mi zavadzia asi 5 cm konárik. Snažím sa trošku nahnúť, ale v tom sa mi s veľkou pravdepodobnosťou odrazilo v objektíve zapadajúce slnko, načo táto šelma zareagovala veľmi pohotovo. Odskakuje do vysokej trávy a ja cvakám, cvakám a po niekoľkých sekundách mizne v miestach odkiaľ prišla. V tom ošiale pozerám na fotoaparát - ten stále spracováva. Začínam byť nervózny a rozmýšľam podarilo sa dačo alebo nie. Po chvíľke napätia naskočí na displeji záber, po ktorom túži asi každý fotograf. Áno áno mám ho. Podarilo sa prepínam zábery, približujem vzďaľujem. Stále dookola prepínam a hľadím na fotoaparát, trasú sa mi od radosti a úžasu kolená. Mobilom informujem kolegyňu poľovníčku o mojom fotoúlovku a to ešte netuším, že večer zaklincuje naša kolegyňa úlovkom diviačaťa. Po ošetrení a transporte ulovenej zveri prichádzam unavený domov a pred očami mám stále ten neskutočný vlčí pohľad.