popis: Každú chvíľu očakávam príchod našich západnych priateľov na víkendovú poľovačku. Hlavné je upevneniť naše dlhoročné vzťahy. Príjazd delegácie zo Záhoria úspešne zvládnutý. Spoločne sme sa rozkecali v príjemnom prostredí,...Každú chvíľu očakávam príchod našich západnych priateľov na víkendovú poľovačku. Hlavné je upevneniť naše dlhoročné vzťahy. Príjazd delegácie zo Záhoria úspešne zvládnutý. Spoločne sme sa rozkecali v príjemnom prostredí, s vínkom v ruke. Téma na celovečerné posedenie je pravdepodobne každému známa! Po zjednotení sa na pláne na zajtrajšiu poľovačku, nadišiel čas na oddych. V dohodnutý ranný čas sa stretávame a vyrážame. „Vo veľkej nálade do hája“, ako sa u nich říka. Za tmy rozostavím strelcov na svažnici s tým, že posledného budem doprevádzať osobne. Ranné šero sa pomaličky lúči a ja čakám aj na to najmenšie prasknutie, mihnutie, pohyb s tým, že radostne oznámim priateľovi: ,,idú, priprav sa!" Na moje prekvapenie sa však nič nedeje, a tak začíname pomaličky piršovať. No stále nič a ja začínam byť nervóznejší čoraz viac. Čas je rýchly a my zrejme pomalí, kedže sme nezastihli diviaky na ich ranných uličkách, smerujúcich do húštin. Už nám zostáva čas len na vysokú, ktorú silno tlačím aj očami, ale márne. Prestávame byť obozretní a debatný krúžok bol zahájený vo veľkom. Po chvíli, na moje prekvapenie, ho preruší veľká, naježená čierna guľa a ja kričím: „kanec!“ Idem mierne do pokľaku a pripravujem svoje rameno na oporu pri streľbe. Zašiel! Našťastie sa svažnica točí smerom k nemu a už sme v pokluse, pretože kus bol v tesnej blízkosti mladín a vedeli sme, že už dávno mal byť zaľahnutý. Zastavuje nás veľký lišiak, ktorý podozrivo vybehol, zastal a otáča sa za sebou. Štvornohého hrdinu dnešného dňa mám na voľno pri nohe a poslušne všetci traja pozorujeme krásnu kožušinu, ktorá mizne v húštine. Ukazovák prikladám na pery a dávam jasne na javo, aby sme boli potichučky. Par tichých krokov a jemným pohybom idem do kľaku, kedy pes je už cely napnutý a strelcovi umožňujem palebnú pozíciu na veľkého diviaka, ktorý sa vynoril na ceste vo vzdialenosti 20 metrov, rovno oproti nám. No žiadne zbrane nevidíme a následne sa vynoria dve prasiatka a jeden lanštiačik. Vydýchol som si, že nepadla rana a čakám ju pri prasati, keď sa pekne vytočilo na blat. Ale husle su ticho! Kde je ten kanec? Čudujeme sa a pozeráme na seba... nechali sme ich a vraciame sa na miesto, kde sme sa dohodli s ostatnými, že sa stretneme. Cestou začínam mať pochybnosti, či to bol vlastne kanec, ktorého sme videli. Po chvíli prichádzajú ostatní. Všetko je vyrozprávané, obstaté a ja dávam Cobimu voľnú ruku, nech sa predvedie. Galapredstavenie môže začať. Hrubé hlásenie v hustom malinči s mladým podrastom buka oznamuje, že diviakom sa tak skoro von nechce. Po prvej hodine to psychicky nezvládol lončák a v sprievode psa ide priamo, medzi dvoch strelcov. Rana nepadá, pretože by bolo riskantné strieľať v smere, kde stojí sused. Pes ho hneď necháva a točí sa späť do ohniska diania. Po krátkej dobe ho už počujem ako vytiahol další kus a kopíruje ten istý smer ako predtým. Znovu je to bez rany, pretože pes išiel v tesnej blízkosti veľkej matky a strelec nechcel vystaviť psa riziku poranenia alebo este niečomu horšiemu... Hneď ju necháva a registruje hore postavených strelcov. Prichádza k jednému z nich, ktorý ho hladká a povzbudzuje. Ako keby si len obzrel strelcov, či stoja správne a hneď upaľuje dole do kotla, kde podľa správneho výpočtu by mali ostať už len dve prasatá... Tie dlho nevydržali, kedže matku tam už nemali. Presne ten istý scenár sa zopakoval. No na úrovni strelcov ich pes opúšťa, otáča sa a mašíruje späť. Myslim, že ide za mnou, pretože stojím tesne pod mladinou a veľa krát som mu mával, aby ma videl a vedel, že ma má na blízku. Ticho! Počujem len psí šuchot ako prečesáva mladinku polhektárového rozmeru. Zastal! Pár sekúnd stojí na mieste a silné hrubé hlásenie prechádza do mierneho vytia a ja už natoľko poznám svojho psa, že diviaka vidí. Ale diviak leží a nemieni sa tak skoro postaviť. Tak predsa sme videli správne a kanec je dnu! Hneď obvolávam chlapcom, aby prišli potichu bližšie k húštine a znížili možnosť úteku kanca. Po pol hodine sa situácia nemení! Dôkladne obstaté a ja sa predieram dnu. Flintu mám v ruke a potichučky idem po štyroch. Registrujem Cobiho ako naježene stojí a hlasito pozerá do hlbokého ležoviska. Pes ma vidí a naberá na odvahe, no do kontaktu sa nepúšťa. Som rád, pretože vidim chrbát kanca na pár metrov a umožňuje mi to bezpečnú streľbu. Pomaličky dvíham sauer a chcem zalíciť, no malinčie sa mi zapicháva do rúk a vydáva to praskajúci zvuk, ktorý kanec počuje a vtom vyráža von. Hneď na to prvá rana, už aj hrmí druhá a v momente mihnutia oka tretia! Pes je v ňom, trhá ho a nič mu nedaruje. Diviak leží! Okamžite sa pri ňom všetci schádzame a radostne odovzdávame lovcovi veľké gratulácie a prajeme lovu zdar. Hneď som pochválil Cobiho a hladkaním kontroloval, či je v poriadku. Áno, je! Radostne si bafkal a stál na ňom. Strašne som sa potešil, keď padli rany, pretože doobedná námaha na zlovenie kanca nevyšla na vnivoč! Farbiarom Zdar! zobraziť celý popis