Prvý diviak

Každá poľovačka má svoje čaro. No obzvlášť tie na diviačiu zver. Občas je to hotová „alchýmia“ poľovať na túto zver. A takouto „alchýmiou“ bolo aj ulovenie môjho prvého diviaka. Podarilo sa to až na tretíkrát. Prvýkrát sme na diviaky a ich špúry natrafili náhodne pri pochôdzke. Porozhliadli sme sa dookola, pozreli odkiaľ kam chodia a našli vhodné miesto na čakanie. Vedeli sme, že diviaky chodia z mladín kde zalíhajú na žaluď do dubín. A preto sme sa na druhý deň vybrali na to isté miesto avšak už rovno na postriežku. Dlho nič nechodilo tak sme sa pobrali domov. Ako sme z doliny vyšli na hrebeň a pozreli sa naspäť do doliny uvideli sme čriedu diviakov. Mierne sme podbehli avšak ani to nestačilo, pretože nás diviaky zavetrili a odtiahli na druhú stranu. Na ďalší deň sme išli skúsiť šťastie po tretíkrát opäť na to isté miesto. Raňajší budík o 6-tej hodine neúprosne prerušuje pokojný spánok a my s otcom pomaly ale isto vstávame z postele. Raňajšia námraza na okne auta nám mierne zbrzdila náš príchod na už známe miesto. Ešte sme ani nedorazili na miesto a vtom som zbadal čriedu diviakov, no nebola to tá črieda, ktorú sme sledovali 2 dni pred tým. Otec ďalekohľadom pozoruje a vyberá lanštiaka na ktorého ma už naviguje. Horou sa ozve výstrel z mojej ZKK – čky a črieda sa rozpŕchne. Diviak padá k zemi avšak ešte 2 razy skvíkne, ale dostrelenie nie je potrebné pretože zhasíňa. Usudzujeme ranu na obličky čo sa aj potvrdilo avšak s minimálnym poškodením diviny. Otec odlamuje zálomok a posledný hryz, no zároveň aj palicu. A ja už viem čo ma čaká. Po odovzdaní zálomku a vzdaní pocty diviakovi posledným hryzom som bol pasovaný za lovca diviakov. LOVU ZDAR !