popis: Každý poľovník túži mať vo svojej zbierke trofej kráľa našich hôr – jeleňa. V tomto smere som nebol výnimkou ani ja. K prvej poriadnej trofeji jeleňa som sa musel prepracovať dlhou cestou. Hospodár mi to dávkoval po malých kvapká...Každý poľovník túži mať vo svojej zbierke trofej kráľa našich hôr – jeleňa. V tomto smere som nebol výnimkou ani ja. K prvej poriadnej trofeji jeleňa som sa musel prepracovať dlhou cestou. Hospodár mi to dávkoval po malých kvapkách. V prvom roku som začal šmolkou. Druhý rok bol štedrejší. Po jeleničke, a jelenčati sa mi podaril aj jelienok - špicer. Slabý jelienok s parožkami dlhými ani nie 10 cm a ešte k tomu boli v lyku. Tretí rok som už mohol streliť staršieho jeleňa. Brázdil som revír krížom krážom, ale ani raz som na poriadneho jeleňa nemal možnosť vystreliť. Bolo to buď preto, že som žiadneho jeleňa súceho na odstrel nevidel, alebo preto, že som mal povolený odstrel inej vekovej triedy ako ten, ktorý sa mi dostal na mušku. Boli aj situácie, že som jednoducho dlho váhal. Veď to pozná každý poľovník. No a prišiel štvrtý rok mojej poľovníckej kariéry. Jedno jesenné ráno som sa rozhodol, že sa pôjdem poprechádzať zvážnicou popod Pána. Na takúto pohodlnú poľovačku sa vybral so mnou aj brat. Ešte za tmy sme prešli na začiatok zvážnice a počkali kým sa rozvidní. Keď už bolo dostatočne vidno, pobrali sme sa hlbšie do hory. Vychádzajúce slnko začalo rozháňať zbytky jesennej hmly a lúče slnka rozpúšťali aj námrazu, ktorá padajúc z konárov starých smrekov a bukov poriadne človeka mýlila. Neraz sme zastali a počúvali, či je to hluk padajúcej námrazy, alebo to počujeme pohybujúcu sa zver. Prešli sme niekoľko stoviek metrov keď som začul iné, pravidelnejšie zvuky. „To je len námraza“ šepká mi brat. „Nie, nie je to námraza, to je určite zver“ ja mu na to. Opatrne, tak aby nám spoza zvážnice bolo vidno iba hlavy, sme postupovali ďalej. Nakoniec som ho zbadal. Pred nami prechádzal pár metrov popod zvážnicu mladý jelienok. V ďalekohľade som videl parožie nepravidelného šestoráka. Chýbala mu pravá očnica. Tenké parožie s bielymi koncami a krátke stredné vetvy. Uvedomujúc si, že ide určite o výradový kus šepkám bratovi, „tohoto jeleňa dnes ulovíme“. „Ty si tu čupni a nehýb sa, a ja mu pôjdem oproti“, vydávam inštrukcie. Aby ma nebolo vidieť tak som sa takmer štvornožky začal posúvať bližšie k jeleňovi po vnútornej strane zvážnice, zarezanej do strmého svahu. Keď som sa dostal na jeho úroveň, jeleň sa rozhodol prekrižovať zvážnicu. Ja som však spoza hrany zvážnice nevidel, kadiaľ presne bude prechádzať cez cestu, tak som len potichučky čakal učupený pod pätou svahu. Šuchotanie sa stávalo čoraz hlasnejším, až sa zrazu jeleň vynoril priamo predo mnou. Šírka zvážnice nie je v tých miestach viac ako 4 metre. Prekvapený jeleň, a ja zohnutý s puškou na kolenách, sme si pozreli do očí. Ale iba na chvíľu. Jeleňovi došlo že toto nie je s kostolným poriadkom. Zvrtol sa a začal utekať popod zvážnicu smerom k bratovi. Ako sa jeleň pohol, tak som sa pohol i ja. To som ho už hľadal pomedzi kmene stromov puškovým ďalekohľadom. Ale nevystrelil som. V starej hore strieľať po bežiacom jeleňovi, to je mizivá nádej na úspech. Našťastie brat neposlúchol moje inštrukcie. Keď začul lomoz jeleňa a uvidel môj štart na druhú stranu zvážnice, tak sa zdvihol i on a tiež urobil pár krokov na okraj cesty. Vtedy ho jeleň zbadal a zmätene zastal. Hold mladícka nerozvážnosť. Tých pár sekúnd jeho zaváhania stačilo aby som zamieril a vystrelil. Jeleň sa zdvihol na zadné a pustil sa dolu svahom. Po výstrele som ani neprebíjal pušku uvedomujúc si istý zásah na komoru. Jelienok po niekoľkých skokoch medzi starými smrekmi skončil svoju nie dlhú životnú púť. „Tak, a mám trofej prvého poriadneho jeleňa“ plesol som brata po pleci. „Ešte že si ma neposlúchol a ukázal si sa jeleňovi“, výnimočne ho nekarhám za neposlušnosť. Keď sme prišli k zhasnutému jeleňovi, prekvapilo ma jeho parožie. Nebol to nepravidelný, ale pravidelný šestorák. Tá očnica, čo som si myslel že mu chýba, bola v skutočnosti zahnutá smerom dolu nad oko. Zaujímavá rarita. Uctili sme si ho ako sa patrí – posledný hryz a poďakovanie Diane. Potom to bola už iba robota. Šťastie že sme boli dvaja, lebo v strmom svahu vyvrhnúť jeleňa by som sám nezvládol. I tak sme si ho museli uviazať o strom, aby sa nám nezošmykol dolu svahom. Dostať ho však na zvážnicu sme ani dvaja nedokázali. Brat musel zájsť po posilu a odvoz. zobraziť celý popis