Dobrý štand ...

Približujúca sa línia pohonu s hlbokými hlasmi psov ma stavajú z "dreifúsu" a spŕška dažďových kvapiek zrazených novembrovým vetrom do mojej tváre mi dokonale aktivizuje moje zmysly. Guľové rany vôkol mňa hovoria, že pohon nie je prázdny a ešte k tomu dva psy vytrvalo krútia diviaka, ktorého aj srdnato hlásia v neďalekej mladine. Atmosféra ako z veľkej knihy, ktorú si plnými dúškami užívam. Diviak tlačený psami, pomaly stratí výhodu hustého porastu a Maťka stojaca na štande po mojej pravej ruke alebo možno aj ja dostaneme šancu. V tom, snáď len vycítim pohyb z ľava a intuícia mi káže nepodceňiť toto upozornenie. Pátram pohľadom po línii suchej trávy a v tom zazriem tmavý chrbát diviaka vykrádajúceho sa opatrným krokom z bukového náletu. Nepraská pod ním jediná vetvička ide ako baletka, každý jeho pohyb je stelesnením rozvahy a skúseností z minulých poľovačiek. Potichu posúvam poistku na zbrani a vediem si ho už zalíceného k miestu, kde budem schopný bezpečne vystreliť. Nevie o mne a nie je ani durený psami, tak sa rozhodujem pre ranu až po jeho presadení cez zvážnicu. Hlavným dôvodom boli však nedaľeko stojace autá, i keď taký prestrelený chladič by nepochybne "obohatil" moju kolekciu trofejí. Zastaneš pred cestou a vyrazíš? Alebo pojdeš kľudným tempom ako doteraz? Na obe situácie som bol pripravený. Na zvážnicu vošiel neohrozene, možno vedomý si svojej nezraniteľnosti... Jemná červená bodka posadená pod jeho uchom však jeho další tichý únik už nedovolila. Guľa ho zrazila k zemi ako sa snažil vniknúť do hustých liesok. Padol v ohni a zelený zálomok za mojím klobúkom je súčasne aj mojou vďakou za skvelý poľovnícky zážitok v PZ Kalinka. Lovu zdar priatelia.