popis: Každý poľovník má svoje sny, ktoré si podľa možností plní. Postupne sa mi plnili sny na ulovenie pekného srnca, veľkého diviaka, pekného jeleňa, pritrafil sa i veľký lišiak, vlk či poriadny jazvec a u kamarátov som ulovil daniela ...Každý poľovník má svoje sny, ktoré si podľa možností plní. Postupne sa mi plnili sny na ulovenie pekného srnca, veľkého diviaka, pekného jeleňa, pritrafil sa i veľký lišiak, vlk či poriadny jazvec a u kamarátov som ulovil daniela a muflóna. V kútiku duše som veril, že raz, až budem veľký, si zapoľujem aj na medveďa. Na päťdesiatku ma žienka prekvapila otázkou, že či si nechcem streliť medveďa. Veru som tú ponuku dlho predychával. Nakoniec som na päťdesiatku ulovil pekného jeleňa. Myšlienka na medveďa mi však stále vŕtala hlavou. Vlani sme dostali povolenku na odlov dvoch medveďov a čuduj sa svete, aj tohto roku sa objavili dve povolenky. Nuž som opáčil hospodára, že ak nie sú už vybratí poľovní hostia, že by som sa podujal uloviť jedného medveďa ja. „Máme povolené uloviť jedného medvedieho dorastenca a jednu povolenku máme aj na medvedicu s mladým. Dorastenca už máme sľúbeného, ale tú medvedicu by si veru mohol“, hospodár mi na to. Po vypočutí si tejto správy sa mi srdiečko rozbúchalo o čosi silnejšie. V okolí dediny sme napočítali 16 medveďov, medzi ktorými boli tri medvedice dokopy s ôsmimi mladými. Ak kompetentné orgány usúdili, že ak sa má stav medvedej populácie dostať na nejakú rozumnú úroveň, je nutné zasiahnuť aj do stavu dospelých medvedíc. „O pol piatej prídeme po teba, buď pripravený“, volá mi v pondelok dopoludnia určený sprievodca. Nakoľko bolo v pláne strieľať súčasne na obidvoch medveďov, musel byť prítomný aj druhý strelec. Chlapi boli presní a tak už pred piatou sme sedeli na posede. Pred posedom sme vnadili diviaky, ale na vnadisko sa prišli neraz pozrieť aj medvede. „Je možné, že najprv sa ukážu diviaky“, šepká hospodár, „a od dediny sem chodí aj biely kocúr“, dopĺňa. Nuž uvidíme, čo za divadlo sa dnes na vnadisku bude hrať. Obloha sa začala vyjasňovať a mesiačik vykukol spoza hrebeňa Nízkych Tatier. Viditeľnosť vyhovujúca, už len zver chýbala. Predebatovali sme s chlapmi novinky, sprievodca vydal pokyny ako budeme postupovať pri love a začali sme natŕčať uši do okna, či nepočujeme prichádzať zver. Na neďalekom kostole odbili zvony šiestu. Sprievodca vyzrel na stranu k dedine a šepká, “Už ide“. „Kocúr?“, pýtam sa. „Nie, už idú medvede, priprav sa“. Ako prvé sa na lúke, vpravo od posedu, ukázalo medvieďa. Ale ako narazilo na našu stopu odbehlo späť za posed do krovín. Posmelené prítomnosťou matky však obehlo posed a namierilo si to priamo na vnadisko. Za ním sa ukázala matka. Nie tak bezhlavo ako krpec, ale opatrne obzerajúc sa a vetriac. To už sa vysunuli z okna posedu dve hlavne. „Paľo, strieľaš prvý, ale počkaj, kým sa začne kŕmiť a sa ti pekne otočí bokom. Strieľaj priamo na lopatku, nech nemáme problém s dohľadávkou“, šepoce mi sprievodca do ucha. Sedí za dverami a tak nevidí čo sa na vnadisku deje. „Ideme na to?“, zisťujem či už je kolega pripravený. Pokýval hlavou a tak ukladám bodku puškohľadu na lopatku medvedice. V krátkom slede zaznelo pár zvukov – bác, plesk, cvak, kurva ..... bác. Strieľal som na 50 m a pri slušnej viditeľnosti. Plesknutie strely na telo medvedice svedčilo o zásahu. Kolega si neodistil zbraň, tak najprv cvakol naprázdno napináčik. Rýchlo však svoju chybu napravil a vystrelil na medvieďa. Po mojom výstrele sa medvedica otočila a rozbehla sa do kríkov Jej pohyb sa mi zdal akýsi spomalený nekoordinovaný. Ako vbehla do kríkov začul som žuchnutie, ako keď vrece zemiakov človek hodí na zem. Mladé len nechápavo pozeralo čo sa deje a tým dalo druhú šancu kolegovi. Jeho osmička nedala medvieďaťu najmenšiu šancu. „Posedíme chvíľu a pôjdeme pohľadať medvedicu“, hodnotí sprievodca situáciu. „Ja by som posedel trochu dlhšie“, predsa len poranená medvedica v kríkoch môže nerobiť nemalé problémy“, dávam najavo obavy. Nuž sme posedeli pol hodiny. Po pol hodine sme zišli opatrne z posedu. Ja som nešiel na nástrel, ale rovno k miestu, kde medvedica zatiahla do kríkov. Farbu som však nikde nevidel. Ani presvietenie kríkov baterkou nepomohlo a medvedicu som nezbadal. Vtedy mi veru stislo ritkou. Chlapi tiež pripravili flinty a cúvli sme na nástrel. Tu sme našli kvapky farby. Krok za krokom sme s pripravenými flintami sledovali pofarbenú stopu, ale aj kríky pred sebou. Ja ako strelec, som išiel o pol kroka vpredu, preto som ju zbadal prvý. Ležala v trnkovej húštine, asi 30 m od nástrelu. „Nechoď k nej zaraz, najprv ju štuchni hlavňou“, brzdí ma kolega. Už má za sebou niekoľko doprovodov pri love medveďa, tak poslúcham skúsenejšieho a štuchám. Medvedica však nereaguje. Padá mi kameň zo srdca. Poprajeme si lovu zdar a štartujeme telefóny. Sprievodca podáva správu kompetentným ja volám domov. Pri vyťukávaní čísla mám trochu problém triafať tlačítka na telefóne. Oneskorená triaška však netrvá dlho a už podávam správu o tom, že som sa stal lovcom medveďov. Informujem aj môjho lesného mužíka, ktorý na chvíľu stratil reč. Bolo mu ľúto, že nebol účastníkom takej osobitej udalosti. Urobili sme medvedíkom aj krátku rozlúčku a spravili aj pár nepodarených fotografií. Naložili sme úlovky na auto a odviezli ich na podnik do chladu. Ešte šťastie, že prišiel aj riaditeľ, inak by som si nemal s kým dať do kalíška, lebo ostatní boli autami. Oficiálny výrad sme urobili na druhý deň ráno v utorok. Pasovačka prebehla bez modrín a nasledovala aj menšia oslava, ktorá sa pretiahla až do poobedia. No a ja som oslavoval aj doma s rodinou a susedovcami pri stápaní masti. Streda bola ťažká – ej veru ťažká, ale prežil som. zobraziť celý popis