Môj prvý jazvec

V piatok mi moja drahá polovička podpísala priepustku na poľovačku a keďže v sobotu ráno sme mali brigádu dohodli sme sa, že ak Martinko nebude chorý ostanem doma na Šuňave. O štvrtej poobede si už veselo vykračujem do lesa. Mám v pláne prejsť Pálenicu a nakoniec si sadnúť na posed Na Kúte. Pálenicu som prešiel, ale s diviakmi ani s jeleňmi som sa nestretol. Napiršoval som akurát jelenicu s jelenčaťom. Po chvíli som sa jelenici znepáčil, zradil ma vietor a pobrali sa preč. Chvíľu čakám či sa ešte niečo neobjaví. Neukazuje sa však nič, tak sa pomaly poberám na posed. Volám manželke ako to vyzerá doma. Dozvedám sa že Maťo je v pohode, Miško tiež a tak môžem ostať na Šuňave. Sadnem na posed a vychutnávam chvíle pokoja. Medzitým sa zotmelo. S príchodom tmy sa ukázala vysoká. Časom okolo prešli štyri čriedy. Narátal som medzi nimi asi sedem jeleňov, ale pre tmu sa nedali prečítať. Rozmýšľam že si zapálim. Pred tým však ešte beriem do rúk ďalekohľad a pozerám po lúke. Zrazu mi do očí udrela biela škvrna. Jazvec. Puška do okienka, zapínam červený bod, odisťujem, naťahujem napináčik, mierim. Po poslednej zbabranej rane si dávam záležať. Jazvec stojí stále na mieste, tak mám čas. Nakoniec bodka sedí a večerné ticho pretína výstrel. Lovu zdar!