popis: Blížil sa koniec roka a môj podiel jeleniny ešte behal po hore. V povolenke som mal okrem jelenice a jelenčaťa napísaného aj jeleňa I. a II. vekovej triedy. Skúšal som všetky možné lokality, kde som mal vedomosť o tom, že sa tu pohybu...Blížil sa koniec roka a môj podiel jeleniny ešte behal po hore. V povolenke som mal okrem jelenice a jelenčaťa napísaného aj jeleňa I. a II. vekovej triedy. Skúšal som všetky možné lokality, kde som mal vedomosť o tom, že sa tu pohybuje vysoká, ale bez väčšieho úspechu. Môj lesný mužík Miro intenzívne vnadil v Drozdove. Za tri týždne vyniesol postupne na krmovisko 15 vriec zemiakov, ktoré prekladal kukuricou a šošovicou. Zver vždy všetko vyzbierala, ale chodila iba neskoro v noci a ešte pred svitaním zatiahla do kopcov. Ja som sa však nevzdával. Povedal som si, že nech sa deje čo sa deje, ale do Vianoc musí byť mäso v mrazáku. Takmer každé ráno som si sám, alebo s Mirom sadol do Drozdova ešte za tmy a čakal na svitanie. Sem tam sa aj ukázala vysoká, ale na vzdialenosti, na ktoré som si netrúfol vystreliť. Ukázali sa aj jelene, ale väčšinou za šera, kedy sa nedali prečítať. Tri dni pred Vianocami sme s Mirom opäť už dobrú hodinu mrzli na posede. V diaľke prešla jelenica s jelenčaťom, ale okolo posedu bolo ticho ako v kostole. Pred siedmou prebehol okolo nás zajačik a zasa ticho. Už som bol rozhodnutý, že sa presunieme skontrolovať lúčky na Uhlisku, keď predsa len z krovín pod posedom sme začuli kroky na zmrznutom snehu. Najprv som pohyb v kríku zaznamenal ja. Rovno som zdvihol flintu a skontroloval pohybujúcu sa zver cez puškohľad. Myslel som si, že to bude srnčia, ale na moje prekvapenie to bola líška. Ale aká, poriadny kúsok to bol. Zamieril som a vtom sa líška pobrala rýchlym krokom od posedu. Chcel som cmuknúť, ale vydal som len nejaký sípavý zvuk. Mal som úplne vysušené pery od mrazu. Našťastie ma zastúpil Miro a zahral ukážkového myšiaka. Takému cmuknutiu líška nemohla odolať. V momente zastala a pootočila sa mi pekne bokom sledujúc kde sú tie chutné myšiaky. Neváhal som a vystrelil. Springfield líšku nemilosrdne priklincoval na zem. Zaznamenal som iba kŕčovité trhnutie chvostom. Keď sme prišli k líške, pri pohľade na hlavu, som vedel že to nebude hocijaká líška. Miro, uväzujúc lišiaka na motúz, ho zdvihol a vtedy sa ukázal v celej kráse – od Mirovej hrude až poniže jeho kolien. Ešte na posede som rozmýšľal, že by bolo lepšie streliť tú líšku po prvom januári, kedy veterinári začnú robiť výkup líšok na monitoring besnoty. Nejaké to euríčko na náboje by dobre padlo. Ale keď som sa pozeral na toho krásavca, vedel som, že by som ho na veterinu aj tak neodovzdal. „To bude isto medaila Miro, berieme ho domov a odvážime ho“, vydávam pokyny. Miro ho odhadol na čosi cez 5 kg. Keď som dával lišiaka do kufra auta, ošacoval som ho na 7 kg. I ja som sa však mýlil. Strelka minciera sa zastavila tesne pod hranicou ôsmich kilogramov. Strieľal som springfieldom na vzdialenosť 40 m. Strela vnikla do tela lišiaka tesne za ľavou lopatkou a vyšla cez pravú lopatku. Urobila riadnu paseku a na výstrele bol otvor ako dlaň. Keď prirátame k hmotnosti na mincieri úbytok svaloviny rozprášenej výstrelom a stratu krvi, tak lišiak mal určite cez 8 kg. Hodnotiteľská komisia mu na výstave trofejí udelila bronzovú medailu. zobraziť celý popis